vesper

Vždy ma fascinovali staré katedrály svojou nekonečnou veľkoleposťou, chladnou noblesou a tichom zahalenými tajomstvami. Dokážem tam sedieť celé hodiny. Len ja a moje myšlienky. Opretá o tvrdú drevenú lavicu s hlavou zaklonenou dozadu pozerajúc do farebných výjavov na strope.

Včera som na týchto stránkach strávila pomerne veľa času. Čítala, prezerala, rozmýšľala prečo ľudia píšu, akí ľudia tu píšu, ako tu nájdem zaujímavých autorov okrem tých čo poznám. Touto cestou zdravím môjho favorita Riepera, Po Písmenku, ale aj nádejného Emča. Na nič mimoriadne som neprišla. Tie dôvody poznáme, potreba vypísať sa, podeliť sa o radosti so svojimi známymi, alebo len pomasírovať si vlastné ego umelým zvyšovaním čítanosti prostredníctvom recyklácie starých článkov a mnohé iné.

Ráno som si dala dlhú sprchu. To je úžasne na tejto kúpeľni. Voda padá priamo zvrchu. Vždy si pripadám ako pod vodopádom, ktorý zmýva zo mňa zbytky predchádzajúcej noci. Zavrela som oči a videla Iguazu, jeden z najkrajších vodopádov na svete. Voda rachotila na mojom tele a ja som sa unášala spomienkami na Južnú Ameriku.

V byte sa nič nezmenilo. Prvýkrát som tu bola v roku 2002 s ratolesťou. James nám robil spoločnosť asi štyri dni. Byt je dvojpodlažný a súčasťou je malá záhradka. Taká pidizáhradka, ale James bol na ňu neskutočne pyšný. Zanietene mi vysvetľoval aká je to vymoženosť mať v tejto časti mesta kúsok záhradky, kde môže v lete grilovať. Smiala som sa. Prišlo mi to malicherné. V byte boli namiešané prvky moderného dizajnu so starými kúskami. Na podlahe sú stále biele koberce, veľký drevený mohutný stôl s koženým kreslom a veľkým monitorom je stále na tom istom mieste. Bolo mi vysvetlené, že stôl bol kúpený na nejakej aukcii a má neskutočnú hodnotu, rovnako ako iné kúsky v tomto byte.

Na letisko som dobehla na poslednú chvíľu. Má to aj svoje čaro. Letenka zakúpená na poslednú chvíľu plus dobehnutie na poslednú chvíľu rovná sa business class, môj prvý. Škoda len, že bol len dvojhodinový a vlastne rozdiel nebol až taký enormný. Trošku viac miesta na moje dlhé nohy, ale sendviče chutili rovnako rozmrazene.

Toto je najčudnejší deň, lebo odchádzam a už sa nevrátim. Zajtra ráno, presne na Nový rok, začnem písať novú kapitolu. Dnes tu zanechám kopec nedoručených odpovedí, možno aj sklamaných ľudí, ktorí si robili plané nádeje, že so mnou strávia posledný deň v tomto mizernom roku. Asi mi budú volať, asi sa budú báť. Rozmýšľam, či im nechám odkaz, alebo sa len potichúčku vytratím. Ešte neviem.

Strašný deň. Vstala o druhej ráno. V hlave bol stále bordel. Mrkala na telefón a infantilne dúfala v blikajúce modré svetlo ako keby jej život od neho závisel. Ako posledná závisláčka na omrvinkách pomrvených medzi prstami. Neblikal. Horlivo poprezerala staré záznamy, ktoré včera tak poctivo vymazala. Otvorila počítač a zúfalo hľadala číslo v outlooku. Hovno. Nič. Niekedy by nemusela byť až taká precízna, preletelo jej hlavou.