vesper

HMMMMMMMMMMM.

Tam mi bolo dobre.

Možno by som opäť mala niekam zdrhnúť.

Kurva. Nemôžem.

Došli prachy!

Áno, drahá Vesper, je najvyšší čas začať robiť niečo poriadne.

Táto informácia ma okamžite prebrala.

Mám prachy tak na šesť mesiacov. Niekomu by to stačilo na rok a pol, možno dva, mne len na šesť mesiacov. Tá vysoká hypotéka mi nedáva spávať. Finančná kríza. Ešte že sa mám na čo vyhovoriť! Minulý rok som nič nezarobila. Rozbeh novej firmy bol nesprávne načasovaný. Stále som váhala či začať. Prvých šesť mesiacov som sa naťahovala s dvomi nadnárodnými korporáciami, aby som sa na konci dozvedela, že som pre nich pridrahá. Bolo to vtipné. Od samého začiatku vedeli, aká je cena. Bola som ochotná dohodnúť sa, ale oni evidentne nevedeli čo chcú alebo zasiahla nejaká vyššia moc. Neviem. Neriešim to.

V prvom prípade to trvalo tri mesiace. Rakúski headhunteri mi volali hneď po príchode z Južnej Ameriky. Prišlo mi to absurdne. V ten rok som odišla z nemenovanej nadnárodnej spoločnosti, aby som na konci roka dostala ponuku pracovať pre priamu konkurenciu. V deň, keď som odišla, som si sľúbila, že nikdy viac maticová štruktúra s tromi debilnými nadriadenými, ktorí nevedia čo chcú a ich jediným záujmom je chrániť si svoje teplé miestečko. Taktiež ma vytáčali do nepríčetnosti konferenčné hovory o ničom. Na začiatku familiárne uvítanie a potom akože počúvanie, a keď padla otázka, všetci hromadne hľadali odpoveď u kolegu cez same-time, tak populárny chatovací interný systém. Na jednej strane som sa tešila na nové výzvy, na strane druhej to rozčarovanie, ktoré som zažila som musela rozchodiť totálnym resetom, ktorý som urobila úplne nečakane zo dňa na deň. A potom prišla tá ponuka. Najskôr mi to prišlo ako zlý sen.

Neskôr som si povedala, nerieš, sú to isté peniaze, už vieš čo treba robiť, základ je nepretrhnúť sa a priblbo sa usmievať na tých správnych. Samozrejme, zapínať počítač v neskorých večerných hodinách a vytvárať ilúziu workoholika. To zvládneš ľavou zadnou.

A tak som súhlasila. Absolvovala som štyri pohovory, aby bolo tri týždne ticho. Opýtala som sa čo sa deje a nový budúci riaditeľ, ktorý mal byť mojim podriadeným, sa ma v mailovej komunikácií opýtal kto som. Nepamätal si moje meno. Stretli sme sa dvakrát. Keď som čítala ten mail, smiala som sa.

Vesper, ty sa nepoučíš, malo ti byť hneď jasné, že junior si brúsi zuby na nové miesto, čo z toho, že v danej oblasti nemá žiadne skúsenosti. Dôležité je, že pozná procesy. Áno procesy, tie vydrbané procesy, ktoré odporovali v niektorých prípadoch a žiaľ bolo to pomerne často, zdravému rozumu.

Moja predtucha bola správna o ďalšie dva týždne som dostala odpoveď, že kandidáta vybrali z vlastných zdrojov. Opomeniem skutočnosť, že na začiatku som sa informovala, či sú v hre nejakí interní kandidáti.

V druhom prípade som absolvovala päť stretnutí. Dokonca sme sa zabávali aj prípadovou štúdiou tri hodiny. Tento krát priznávam trochu trémy. Keď som letela na posledné stretnutie a vstúpila do ich nových priestorov, na malú chvíľu som o sebe zapochybovala. Áno, ja som o sebe pochybovala. Všetci, čo ma poznajú povrchne by boli teraz mierne šokovaní týmto mojím priznaním. Ale je to tak. Čakala som na partnera firmy desať minút, keď prišla sekretárka, aby mi oznámila, že ďalších dvadsať ešte budem. V hlave som si preberala informácie, ktoré som o ňom mala. Vždy som sa dôkladne pripravovala na stretnutia. Nemám rada prekvapenia a mám rada pocit, že viem. Do miestnosti vstúpil vysoký, vychudnutý, mierne plešatý muž. Naozaj neviem prečo, ale keď vstúpil, cítila som, že už rozhodnutie padlo a toto bude formálne stretnutie, ktoré bolo dohodnuté a niekto nemal na to, aby ho zrušil. Možno sa mýlim, možno padlo rozhodnutie hodinu pred stretnutím so mnou. Neviem. V každom prípade tá pozícia sa do dnešného dňa neobsadila a oficiálna verzia pre mňa bola: „Boli ste príliš drahá.“ Pobavilo.

Keď som stretla riaditeľa danej sekcie a môjho budúceho nadriadeného na golfe, cítil sa zahanbene. Usmievala som sa a nevracala sa k tomu. Po chvíli sa mu uľavilo a odohrali sme spolu jednu skvelú osemnástku.

Potom som si povedala, že odmietam byť štatistom a idem robiť vlastný business.

Brrrrrrr, je mi zima. Rýchlosťou blesku som vyskočila zo sprchy. Natiahla som na seba Jamesom župan, ktorý sa mi plantal po zemi a pustila sa do umývania chrupu. Moju obľúbenú značku zubnej pasty Elmex som zabudla doma. Našla som tu zabudnutý Colgate, ktorý štípal. Jazykom som si prešla po zuboch, vyskúšala čistotu, urobila zopár chorých grimás do zrkadla a vybrala sa do kuchyne hľadať niečo pod zub.

Chvíľu som rozmýšľala, kde sa teraz najem. Nič ma nenapadlo. Našla som CornFlakes a sušené mlieko. Nebude to také zlé Vesper, to si urobíš aj rannú kávičku. Môj nález ma potešil.

Business.

Preletelo mi hlavou.

Asi je najvyšší čas sústrediť sa na podstatné veci. Asi je najvyšší čas dokončiť webovskú stránku. Napíšem Milanovi. Musíme sa stretnúť koncom januára. Vtedy by som mohla mať texty a jasnú predstavu ako má vyzerať. Pôvodne som ju chcela mať v októbri hotovú. Je prvý január a stále nič. Poď na to Vesper a najlepšie hneď.

Otvorila som počítač a pustila sa do práce.

Ako sa to len hovorí? Ako na Nový rok tak po celý rok? To by som si mala vykúzliť zopár pozitívnych zážitkov, aby bol trošku viacej pestrofarebnejší.  

Poobede som hľadala niečo pod zub v okolí.  Do oka mi padol hotel Millenium. Na recepcii mi ukázali taliansku reštauráciu Avista. Bola novo otvorená a podávali tam jesť. Bola aj nebola súčasťou hotelu. Jedlo bolo nekresťansky drahé, ale stálo za ten gastronomický orgazmus.

Aspoň nejaký.

Napadlo ma. Pôžitkársky som si vychutnávala každý kúsok, preciťovala vône a jazykom otáčala každé sústo. Nechcela som, aby to skončilo. Hrala tam príjemná hudba a mala som potrebu sa usmievať.

S blaženým úsmevom na tvári som sa ocitla v  Hyde Parku. Studený vzduch zmýval posledné zbytky gastronomického orgazmu. Nastal moment precitnutia.

Potrebujem inšpiráciu.

Inšpiráciu k novému začiatku.

Zapla som telefón. Začal chrliť správy. Trvalo to asi dvadsať minút, kým prišli všetky.