vesper

Bolo to zvláštne, keď som tam prišla prvýkrát, nebola som ohromená aj keď som asi mala byť. Nikdy predtým som sa v takom byte neocitla a aj napriek tomu, nič to so mnou nerobilo. Brala som to ako samozrejmosť. Nič iné som si k nemu nevedela predstaviť. Moja ratolesť bola unesená, avšak veľmi rýchlo si zvykla na pocit luxusu.

Tašku som hodila do izby. Prišla som do priestrannej kuchyne a otvorila chladničku. Bola prázdna ako obyčajne. Len zopár nevyhnutných veci ako syr, olivy, kaviár, maslo, horčica a fľaše. Tých tam bolo požehnane. Napadlo ma, že tam nie je mlieko a že ho asi teraz nekúpim a že budem mať ráno kávu bez mlieka. Ta predstava sa mi ani trochu nepáčila. Ranná káva musí byť s mliekom. Vybrala som fľašu proseca.

Blíži sa polnoc, chce to bublinky.

Telefón som stále nezapla. Zobrala som si aj druhý. To číslo nemá nikto. Je len moje, mám ho v prípade urgentnosti volať a nebyť volaný.

Vyzliekla som sa. Veci ostali na zemi. Z nohavíc vypadol papierik. Zdvihla som ho a položila na stôl. S pohárom v ruke, v prúžkovanom tričku kúpenom vo výpredaji vo Viedni a nohavičkách som prešla do obývačky a zapla televízor. Je strašne príjemné dotýkať sa bosými nohami huňatého bieleho koberca. Doma žiadne nemám. Doma mám modernú studenú priemyselnú podlahu, ktorú chcem vymeniť, ale neviem kedy. Nemám prachy.

Bol tam krb. Rozmýšľala som ako funguje. Chvíľu som sa okolo neho motala a nechala ho napokon tak.

Som fakt nemožná, ani krb neviem zapáliť.

Tridsať minút do polnoci.

Som sama v cudzom meste, v byte v ktorom som bola naposledy pred dvomi rokmi, s pohárom šumivého proseca, v prúžkovanom tričku, v šortkových nohavičkách, stojac s prekríženými nohami pri okne a hľadiac na mesto plné ľudí.

Hlavou mi prebehol Alex. Volal mi. Bola som v aute a mierila som na letisko. Mal smutný hlas. Tvárila som sa prekvapene. Pravdou je, že som ho v prvý moment nespoznala, vymazala som si predsa všetky jeho čísla. Chvíľu som rozmýšľala, či je to Lalúch a tak som len povedala:

„Je to ten, ktorý si myslím, že to je.“

„Áno, darling, som to ja.“

Vtedy mi docvaklo. Alex. Vždy sa ozve, keď sa s ním v duchu lúčim. Má sakra dobrý nos. Tento deň som chcela byť s ním. Veľmi som si to priala. Povedala som mu to. Povedal, že ešte nevie čo bude na Silvestra. Priala som si, aby už konečne vedel čo chce. Viem, že ma má rád a je mu so mnou dobre, ale taktiež cítim, že ma odmieta. Chce a odmieta ma zároveň. Taká je pravda. Bola som s ním dva dni pred Vianocami. Išla som k nemu s tým, že mu všetko poviem. 

Cestou som mala hrču v krku. Potom som zazvonila, on otvoril a mne došli záhadne slová. Nepovedala som nič. Pri odchode som sa nepýtala či a kedy sa uvidíme. Neurobila som nič. Bála som sa. Bála som sa, že keď to vyslovím, všetko skončí. Priala som si, aby sa ozval. Neozval sa. Až včera a dnes. Reaguje na správy, na ktoré chce on. Nasral ma. Povedala som mu to dnes.

„Nemôžeš si odchádzať a prichádzať do môjho života ako sa ti zachce. Keď ti pošlem správu, chcem odpoveď. Ja neznášam ignoráciu. Neber to ako výčitku, ale toto ja nemôžem. Bála som sa, či si opäť v nemocnici, alebo čo sa stalo,“ vychrlila som na neho jedným dychom.

Povedal, že bol chorý.

Povedala som mu, že to neberiem.

Slušnosť je odpovedať a ja na tom trvám. Išlo to zo mňa samé. Potom sme prešli do normálneho moodu a mala som pocit, že chce som mnou stráviť Silvester a preto mi volá. Nedovolila som mu to povedať. Sucho som mu oznámila, že idem preč a že sa už ponáhľam a popriali sme si šťastný Nový rok. Nič som necítila. Ak budem úprimná, poviem, že mi ho bolo trochu ľúto. A potom som mu poslala esemesku „a aby som nezabudla truhlík, mám ťa veľmi rada :D“. Vtedy som vypla telefón.

Päť minút do polnoci.

Ľahla som si na čiernu koženú pohovku a prepla na BBC. O pár minút začne odpočítavanie.

Desať,

deväť,

osem,

sedem,

šesť,

päť,

štyri,

tri,

dva,

jedeeeeeeeeeeeeeeeeeeeen...

Nový rok.

A ja som sama v cudzom meste, ktoré vlastne nie je cudzie, lebo je moje. Idem spať.