Ak je strop presklenený alebo okná sú veľmi vysoko a slnko sa do nich priamo opiera, zvyknem prižmúriť oči a celá šeď sa začína pretavovať do farieb. Je to taká zvláštna hra slnka a sklíčok presne ako život. Mám ho taký, aký filter použijem. Často nosím okuliare bez ochranných filtrov. Vtedy ho vidím v celej jeho skazenosti. Tá surová skazenosť má svoje čaro, možno aj logiku. A ak ju tam nachádzam, prestáva mi prekážať a plne ju akceptujem. Moment rozčarovania nastáva, ak tam nie je.
Zvyčajne ju nevidím, keď si dávam ružové okuliare. Raz mi také ponúkla Petra. Mali nejaké špeciálne polarizačné sklá. Keď som si ich dala, všetko hralo sýtejšími farbami. Avšak pri odpaloch som nebola schopná rozlíšiť či tráva je suchá alebo mokrá a to ma brzdilo v hre. Nevedela som akú palicu mám použiť, aby som dosiahla svoj cieľ. A tak som niekedy potrebovala viac úderov a minula som pár. Dve rany nad pár na ľahkom ihrisku pri mojom HCP je katastrofa.
Inými slovami, príliš veľa pokusov a omylov pri mojom veku, je katastrofa. Ružové okuliare mi nesedia, aj keď si ich občas dám.
Akceptácia skutočnosti bez logického vysvetlenia mi stále robí problém. Vtedy sa uchyľujem práve k zúfalým pokusom všetko pochopiť cez ružové okuliare a zabúdam, že to netreba riešiť. Presne ako s týmto svetlom. Treba si vychutnať daný moment. Žiť len pre ten moment. Nerozmýšľať nad tým aké bude zajtra počasie. Akceptovať daný stav.
Rozmýšľam či vyšliapem tých 259 schodov do šepkajúcej miestnosti s nádejou, že mi možno niekto niečo pošepká a potom ďalších 153 do zlatej galérie.
Hmmm.
Asi áno.
Na svet sa treba pozerať z výšky Vesper
a bez ružových,
aj vtedy vie byť nádherný...
Večer mu zavolám.
Britský akcent ma vždy rajcoval.
Komentáre
hm
.
Myslíš, že je potrebné akceptovať skutočnosť celú? Ja myslím, že nie...
akceptacia
otazka znie kde je ta hranica, kedy to straca na vyzname a je cas akceptacie celej skutocnosti