vesper

Nikdy som nechápala prečo sú ľudia ochotní platiť business class na krátke trate. Možno kvôli poháru chladeného sektu. Prípadne možnosti otvorenia notebooku a tupého hľadenia do monitoru a dúfania, že im nič neujde. Alebo len pocitu, mám na to, aby som zaplatil troj či štvornásobok pôvodnej ceny. Neviem. Prvýkrát ma myšlienka na business class napadla pri lete na Kubu pred štyrmi rokmi. Desaťhodinový let z Paríža bol vyčerpávajúci, ale v tom čase mi to vôbec neprekážalo, bola som neuveriteľne zaláskovaná do Severana. Severan by mi  zniesol modré z neba, dokonca som tam zažila romantické požiadanie o ruku. Hmm. Koľké už?

Sedela som pri okne. Mám rada miesta pri okne. Milujem prudké rozbiehanie a potom to náhle odlepenie od zeme a rýchle napredovanie do neznáma. Vždy sa pri tom usmievam. Mám pocit, že odlepením od zeme niečo nové začína a minulosť ostáva v diaľave zmenšujúcich sa svetiel. Miznutím starých svetiel, miznú aj moje problémy. Úplne chápem svoju ratolesť. Tá vždy ožije prekročením hraníc tejto republiky. Je to mimoriadne zaujímavý úkaz. Ta premena na iného sebavedomejšieho jedinca, ktorý ako by sa prestával kontrolovať a ukázal svoju pravú tvár.

Dnes sme mali skvelú debatu v aute, keď som ju viezla k jej otcovi. Horlivo mi vysvetľovala, že ona predsa nepôjde na nejakého Komenského univerzitu, aj keď pripustila, že to nie je zlá škola. „Mamina, ja som sa neučila jazyky na to, aby som skončila v nejakej Bratislave. Pôjdem do Ameriky, veď hovorím anglicky, francúzsky, španielsky. Už som si pozerala školy. Cez letné prázdniny potrebujem nejaké voluntary activities, vieš to všetko sa počíta. Len ešte stále neviem čím chcem byť, ale nič s prírodnými vedami, to viem určite,“ takto to tuším povedala. Pozorne som ju počúvala a v duchu som jej závidela. Závidela som jej tie nekonečné možnosti, ktoré som ja nemala. Alebo mala?

Boli sme vo vzduchu asi 30 minút, keď sa mi prihovoril. Bol vysoký, mal dobre strihnutý oblek, na krátko zostrihané tmavé vlasy, zelené oči a decentné okuliare bez rámov. Všimla som si ho v letiskovej hale. Postavou mi pripomínal vysokého Severana. Neviem prečo, ale vždy keď som na Schwechate myslím na Severana. Zažili sme spolu asi príliš veľa príletov a odletov.

Pred piatimi rokmi som ho nečakane prvýkrát prekvapila na letisku. Zrušila som jeho šoféra Zdenka a prišla novým autom. V práci sme si vyberali nové značky. Audi or Volvo. Na tri dni som mala zapožičané Volvo 60 s automatom. Bol to môj prvý automat. Skúšobná jazda na parkovisku prebehla bez ujmy na zdraví, v servise sa predbiehali, len aby mi vo všetkom vyhoveli. Zlaté časy.

V malom obchodíku na letisku som nakúpila sedem balónov rôznych tvarov s nápisom „welcome home“ a nadšene som vyzerala lety z Kodane. Žiadne som na tabuli nevidela. Bol to pekný trapas, keď som išla k okienku a opýtala sa kedy ma prílet let z Kodane. Pani na mňa nechápajúco hľadela a povedala: „You mean Copenhagen.“ Jasné, že myslím Copenhagen, ale v ten večer mi to nejako nemyslelo. Zahanbene som sa pozrela na tabulu ešte raz a Copenhagen som tam zrazu našla. No čo už aj také sa mi občas stáva.

Zbadala som ho skôr. Neusmieval sa. Pôsobil unavene. Nikoho nehľadal, nikoho nečakal, mieril rovno k východu kde ho pred hotelom zvykol čakať Zdenko. Intenzívne som sa snažila zachytiť jeho pohľad. Yes. Podarilo sa. Jeho studené modré oči razom roztali. Na tvári sa zjavil úsmev a jeho oči žiarili, dokonca sa mi zdalo, že boli trošku vlhké. Tá radosť sa nedá opísať. Tá láska v očiach sa nedá opísať. Vychutnávala som si každú sekundu tohto okamihu a vždy keď si naň spomeniem, mám na tvári blažený úsmev. Severan. V tom čase ma fakt miloval. Hmm, škoda, že to skončilo bitkou na chodbe Technopolu.

Cudzinec ma pozoroval už nejakú chviľu. Bola som zahľadená do knižky zakúpenej na letisku Harvard Business Review, taká moja malá úchylka. Vždy si ho kupujem na letisku. V minulosti zvyčajne v Amsterdame, teraz som ho náhodne objavila vo Viedni. Musela som ho kúpiť, pripomenul mi bezstarostné časy v minulosti. Niekedy sa často vraciam do minulosti. Neviem prečo. Možno sa len snažím pochopiť prítomnosť. Fakt neviem.

Pustili sme sa do reči. Začali sme obligátnymi frázami: čo to čítam, odkiaľ idem, kam idem, prečo tam idem, atď.. Mal príjemný hlas. Volal sa Thomas. Pracoval pre banku a posledný deň v roku trávil v Bratislave. Prekvapilo ma to. Nepoznám obetavých cudzincov, ktorí by trávili posledný deň roku v cudzom meste, len preto aby pomohli s konverziou. Jedno lietadlo mu zdrhlo tak preto tento neskorší let. Pozval ma na drink. Odmietla som. Ponúkol mi odvoz. Prijala som. Ušetrím asi 60 libier. Nechal mi telefónne číslo, ak by som potrebovala sprievodcu na najbližšie dni. Zobrala som si ho a povedala: „Uvidíme.“

Lietadlo pristalo. Napriek pokročilej hodine, letisko bolo plné ľudí. Rýchlo sme sa prepracovali k východu. Čakal ho tam šofér. Nevtieravo sa ma snažil presvedčiť, aby som si to ešte rozmyslela a strávila posledný večer v roku v jeho spoločnosti. Bolo to ako z románu. Prišlo mi to zábavné. Ešte pred pár dňami som chcela stráviť  posledný deň v roku s jediným mužom. Alexom. On nevedel či chce. A teraz som tu mala neznámeho Thomasa a kopec ďalších odmietnutých. Posun o jedného funguje perfektne.

Vystúpila som v časti Mayfair, Green Street 21. Pred domom ma čakala domáca. Usmievala sa, aj keď som vedela, že ma v duchu preklína. Pokazila som jej večer. Ráno som zavolala Jamesovi a opýtala sa na možnosť strávenia pár dní v jeho byte, zatiaľ čo on bol v Prahe. „Vesper ty nie si normálna,“ povedal anglicky s francúzskym prízvukom, „priď za mnou do Prahy, budeme spolu ako za starých časov.“ Nemala som chuť. Chcela som byť sama v cudzom meste. Aj keď toto mesto vôbec nie je cudzie. Je moje.

Odomkla som.

Bolo 23.00 a v Bratislave sa vítal Nový rok.

Ja mám ešte hodinu.