vesper

Toto je najčudnejší deň, lebo odchádzam a už sa nevrátim. Zajtra ráno, presne na Nový rok, začnem písať novú kapitolu. Dnes tu zanechám kopec nedoručených odpovedí, možno aj sklamaných ľudí, ktorí si robili plané nádeje, že so mnou strávia posledný deň v tomto mizernom roku. Asi mi budú volať, asi sa budú báť. Rozmýšľam, či im nechám odkaz, alebo sa len potichúčku vytratím. Ešte neviem.

Strašný deň. Vstala o druhej ráno. V hlave bol stále bordel. Mrkala na telefón a infantilne dúfala v blikajúce modré svetlo ako keby jej život od neho závisel. Ako posledná závisláčka na omrvinkách pomrvených medzi prstami. Neblikal. Horlivo poprezerala staré záznamy, ktoré včera tak poctivo vymazala. Otvorila počítač a zúfalo hľadala číslo v outlooku. Hovno. Nič. Niekedy by nemusela byť až taká precízna, preletelo jej hlavou.