vesper

Milujem mužov. Osobne si myslím, že každá žena, s výnimkou mojich lesbických kamarátok, miluje mužov. I keď po poslednom piatku sa už prestávam orientovať, aj medzi tými lesbickými, či vlastne bisexuálne orientovanými osobami, sú totiž výnimky. Niekedy nad nimi rozmýšľam, či sú „pravé“ lesby a ich vzťah s prípadným mužom je len zásterka, lebo v ich postavení sa byť lesbou jednoducho nehodí. Platí to samozrejme aj opačne. Nepoznám na Slovensku žiadnu oficiálnu lesbičku alebo homosexuála na manažérskom poste. Takže s tým asi bude stále problém. Akceptácia inej orientácie je na tu ešte stále neakceptovateľná, a tak vznikajú úchylné vzťahy plné rozporuplných dvojíc, trojíc a možno aj štvoríc. Žiť v týchto pseudovzťahoch musí byť asi peklo a možno ani nie. Fakt neviem, ale raz sa ich na to opýtam. Zatiaľ len žasnem a v duchu si gratulujem, že milujem len mužov.

Cesta k tomuto môjmu zisteniu bola tŕnistá. Snažím sa rozpamätať, kedy som si ich jedinečnosť uvedomila prvýkrát. Rozprávky predpisovali stále dookola ten istý model. Príde princ na bielom koni a zachráni princeznú a tak nejako som si to začala predstavovať. Zo škôlky ma nikto nenapadá, dokonca ani z prvého stupňa základnej, neviem či je to mojou senilitou, alebo jednoducho žiadni významní neboli. Asi C je správne. C je v takýchto prípadoch zvyčajne správne. Prvý muž, ktorý sa mi vybaví je spolužiak menom Jaro z piatej triedy. Z nejakých mne neznámych dôvodov sa okolo mňa stále obšmietal. Držal mi miesto na obede, odprevádzal ma domov a mal tendenciu ma držať za ruku. Nechápala som prečo a tak som ho utĺkla drevákmi. Nemala som potrebu byť zachránená a on sa smial a jeho pokusy zblížiť sa boli ešte intenzívnejšie. V tom čase všetky moje spolužiačky začali prejavovať záujem o spolužiakov a ja som nerozumela prečo. Pripadali mi neskutočne hlúpi a detinskí.

Malá zmena nastala v ôsmej triede bolo to v čase éry metalistov, depešákov, hriešneho tanca a rúžu značky Amica č. 7 alebo 8. Stále som sa na nich pozerala s dešpektom, ale pochopila som, že ak chcem zapadnúť a neostať na ulici sama, zatiaľ čo moje kamarátky randia, budem musieť toto mužské plemeno začať hlbšie skúmať a zistiť, čo je na ňom tak úžasné. So skromnosťou sebe vlastnou musím skonštatovať, že som nemala núdzu o potencionalnych nápadníkov. Skúšali to na mňa rôzne. Jeden za mnou vytrvalo chodil každý deň 5 km tam a 5 km späť. Hrávali sme v tom čase populárnu vybíjanú, kde ma pravidelne šetril a mastili žolíka na zástavke. Brala som ho ako kamaráta, ktorý je dobrý na žolíka a nič iné, v jeden deň sa ma opýtal: „Vesper ty naozaj nevieš prečo sem chodím?“ A ja som naozaj nevedela. Civela som na neho a počúvala monológ o tom ako sa mu páčim. Keď zahlásil vetu o mojich modrých očiach ako nezábudkách, sucho som len odvetila, že moje oči sú zelené a on ich vzápätí prirovnal k šiškám na strome. Prevrátila som očami a viac neprišiel. Človek, ktorý nevie farbu mojich očí ma nemôže predsa zachrániť.

Druhý pokus nenechal na seba dlho čakať. Ozval sa spolužiak so základnej. Na základnej bol o 10 cm nižší. Na strednej ma dorástol. Dobre trošku prerástol, ale fakt iba trošku. Písal mi listy, kde mi dával inštrukcie, kde sa stretneme. Vyzeralo to asi nasledovne, celý list obsahoval opis jeho opileckých úletov na braneckom a na konci bolo „16:08:34 pri morovom stĺpe a Vesperuška, buď presná“ a Vesperuška bola presná, lebo Vesperuška má rada presnosť. Následne sme sa bavili o jeho opileckých výjazdoch a skončili na hradbách starého hradu. Preliezli plot pod sebou sa nám črtalo nočné mesto a v tejto romantickej nálade mi recitoval svoje depresívne básne do momentu, keď nás vymákol strážnik a on zbabelo ukázal na mňa, že to bol môj nápad. Veľmi rýchlo som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie a dala som mu zbohom.

Začala som si pripadať divne. Už som vedela, že sa mi páčia muži, viac depešáci ako metalisti, viac tmavovlasí ako blondiaci, viac vysokí ako nízki, viac štíhli ako tlstí, ale stále som netušila, čo mi môžu dať, čo ja nemám k čomu vlastne sú. Prechádzanie ruka v ruke po meste a chodenie do kina mi prišlo trápne a zbytočné. Nevidela som v tom, žiadnu pridanú hodnotu. Radšej som hrala volejbal a čítala knihy. Čítala som veľmi veľa a asi som nemala, možno by som svojim rovesníkom v tom, čase viac rozumela a necítila divne, keď som sa pragmaticky rozhodovala, s ktorým z nich strávim leto, lebo všetky moje kamarátky boli posadnuté frajermi a je fajn byť sem tam vonku s niekým. Je fajn byť zachránený.

A potom som ich stretla. Áno, ich, troch starších mužov v jednom mesiaci. Všetci boli starší, vysokí, krátkovlasí, štíhli a v mojich očiach neskutočne chytrí. Ich pridanou hodnotou bola chytrosť, ktorá ma nekonečne rajcovala. Samozrejme z výberu dvaja bruneti a jeden blondiak, som si vybrala plavovlasého, aj keď ideálny muž, mal zadefinované tmavé vlasy.

Môj prvý blondiak mi vysvetlil, čo je dobrá hudba, čo sú dobré knihy a časopisy. Mimoriadne mi utkvel v pamäti samizdatový časopis Vokno, kvôli dvom veciam grafickým postavičkám, ktoré ma zaujali tvarom a neskôr som ich použila ako predlohu pri štrikovaní svetra pre drahého a poviedke, kde sa opisovala masturbácia s použitím pohára plnom čriev na klobásky. Pripadala som si s ním ako Alenka v ríši divov. Vtedy som pochopila jednu z ich pridaných hodnôt pre mňa nekonečne dôležitou, schopnosť rozšíriť moje obzory po mentálnej stránke. Bola som hladná po nových informáciách a on môj hlad dokázal zasýtiť. Hlad zasycoval po všetkých stránkach a kamasútru sme prelúskali spredu aj zozadu, ale  s ním som stále netušila, čo je na sexe také vzrušujúce.

Ďalší nebol o nič horší, už som bola poučená a vedela som, že musí byť chytrý a to som nevedela, že sa dá získať ešte niečo. To niečo sa volá orgazmus. Neviem ako na druhých, ale pre mňa toto  zistenie znamenalo závislosť na endorfínoch vyrobených týmto spôsobom. Keby som mohla, prešustala by som s ním celý život a on sa chcel aj rozprávať a ja som nechápala o čom, keď moja hlava a aj telo boli dokonale kŕmené cennými životobudičmi. Keď mi jedného dňa povedal, že som s ním len kvôli posteli, nebol ďaleko od pravdy a tak sme si zamávali na rozlúčku.

Hovorí sa do tretice všetko dobre. A tuším to aj tak bolo. Stretla som pána Úžasného, ktorý bol neskutočne chytrý, vtipný, dokonca aj v mojich očiach pekný, mimoriadne zručný a to nielen v posteli. Nevadili mi chlpy na chrbte, ktoré som dovtedy nenávidela. Neprekážali mi vyťahané tričká a nohavice, aj keď som preferovala uhladené kravaťácke typy. Žrala som jeho schopnosť narábať s vŕtačkou pri vešaní obrazov, so štetcom pri natieraní dverí, s počítačom pri tvorbe vzorcov v exceli, s vareškou pri grilovaní v záhrade, s handrou pri umývaní môjho auta, s hlasom pri čítaní rozprávok na dobrú noc, s penisom, ktorý vždy mohol a s očami, ktoré hovorili milujem ťa a som tu pre teba. Žrala som ho celého, žrala som jeho schopnosť zachrániť ma v každej situácii, ktorú som nezvládala, alebo nemala vôľu zvládať.

A vtedy som to pochopila, prečo potrebujem mužov. K tomu, aby mi ukázali, že som žena. Žena, ktorá má mizernú pamäť na názvy hudobných skupín, ale dokonale zvláda značky topánok, žena, ktorá nevie vymeniť pneumatiku, ale vie urobiť najlepší kačicu pod slnkom, žena, ktorá stojí bezradne nad technickými návodmi, ale vie vyčariť vianočnú atmosféru, žena, ktorá sa rada háda a ešte radšej udobruje, žena, ktorá vie milovať a túži byť zachránená.

Ideálne jednou a tou samou osobou.

Dalo by sa tu nekonečne dlho pokračovať a vznikol by z toho celkom slušný elaborát, a tak to skrátim.

Jednoducho milujem mužov pre ich schopnosť dopĺňať ma!

S nimi mám pocit celistvosti.

Pekné sviatky (-: