vesper

Poobede ma zastihla nečakaná správa od riaditeľa Zemegule. Dobrovoľne sa priznávam usmievala som sa, keď som si ju čítala. Avšak naozaj smiať som sa začala o pár minút neskôr po prečítaní Adamovho označenia mňa ako pisálka „dievča z horných desaťtisíc.“ Čokoláda, ktorú som intenzívne cmúľala sa ocitla na mojom monitore a vzápätí som si uvedomila, že niektoré veci sa nezmenia, že ľudia chcú vidieť iných tak ako ich vidia. Stačí spomenúť zopár kľúčových slov a si zaradený. Som zaradená podľa baru, asi golfu, topánok a zopár snobských hotelov, v ktorých som sa nejakým nedopatrením ocitla, som dievča z horných desaťtisíc. Vôbec by som sa tomu označeniu nebránila, keby môj bankový účet mal o pár núl navyše a črtal sa nejaký poriadny projekt. Možno by som mala prehodnotiť svoj postoj, či bude ľahšie rozbehnúť vlastný biznis alebo nájsť nejakého zazobanca.

Moja pubertálna ratolesť mi raz povedala: „Mala by si si nájsť nejakého frajera, mohol by byť bohatý a nemusí ma mať rád, hlavne nech sa máme dobre.“ Koniec citátu. Neveriacky som na ňu hľadela a v duchu sa pýtala, čoho je to výsledok. Nezainteresovaného čitateľa napadne výchova a ja odpoviem nie. Je to okolie. Okolie, ktoré nás formuje. Okolie, ktoré diktuje čo sa má a čo už nie je vhodné. Okolie, ktoré tvrdí čo je IN a určuje atribúty verejného kastovania.

Podľa niekoho som dievča z horných desaťtisíc, ale kto je to vlastne dievča z horných desaťtisíc? Kto je Vesper?

Nikto.

Moja odpoveď je nikto. Úplne obyčajná osoba žijúca bežným životom smrteľníka, ktorý verí, že život je taký aký si ho urobíme, ktorý vie, čo je pokora, aj keď často zápasí so svojou vlastnou hrdosťou.

A práve tento neustály boj ho núti rozmýšľať a vedome si komplikovať vlastný život.

Ten, o ktorom všetko viem a neviem kto to je mi dnes povedal, že nič nerobím len tak. Mal pravdu. Ani meno Vesper nevzniklo náhodne. Inšpiráciou bol nevinný dialóg v mojom obľúbenom filme Casino Royal, ktorý sa odohrával vo vlaku pri prvom stretnutí Vesper a Bonda. Pamätám si, keď som ho registrovala prvýkrát bol november 2006, môj posledný film s mojim bývalým. Sedeli sme v kine a ja som vedela, že už je to zlé. Držala som ho za ruku, pozerala na plátno v novom blonďavom Bondovi videla svojho bývalého a sústredene vnímala Vesper. Spoznala som sa v nej od prvého momentu vo filme až po posledný. Neviem čo je môj problém, viem, že niekedy je všetko úplne inač...

 Áno, som milovník bondoviek. Mám ich všetky a nedám na ne dopustiť, aj keď si uvedomujem, že niektoré sú lepšie a iné horšie. Stále majú dobrý koniec a dobrý koniec znamená nádej, že sa to dá aj v tomto pokrivenom svete, ktorého som súčasťou.

Som nikto.

Nikto z horných desaťtisíc, ktorého takmer nič neprekvapí a k veciam, nad ktorými druhí híkajú pristupuje s dešpektom a nad tými jednoduchými žasne. A čím ďalej tým viac...

Kto je to vlastne dievča z horných desaťtisíc? Kto je Vesper?

Nikto.

Moja odpoveď je nikto.