vesper

V pondelok sa mi ozvala kamarátka. Sú typy žien, ktoré keď zbalia chlapa, zabúdajú na celý svet, ozývajú sa zvyčajne len vtedy, keď sa niečo deje. To „niečo“, je zvyčajne „niečo“ zlé. Kedysi som to mala tendenciu riešiť, teraz to už neriešim, jednoducho je to tak.

Tak to bolo aj v pondelok. Rozišli sa. Rozmýšľala som koľký krát v horizonte posledných troch mesiacov. Prestala som počítať po čísle šesť.  Samozrejme opäť sa plánoval scenár zbalenia posledných kúskov oblečenia, rituálneho pochovávania zubných kefiek v záchode a následné zapíjanie novovzniknutej „slobody“. A nič z toho sa nekonalo. Klasicky sa objavili ruže. Niekedy tak rozmýšľam prečo nám začne mäknúť rozum pri pohľade na červené ruže? A všetko sa vrátilo do zabehnutých koľají...

Napadol ma efekt syndrómu ohrievanej žaby, pri ktorom odumierajú posledné zbytky zdravého rozumu. O hrdosti nehovoriac.

Veľmi ľahko mu podliehame. Podstata je jednoduchá. Ak dáme žabu do horúcej vody, okamžite vyskočí. Keď nás na ulici niekto prepadne, okamžite sa bránime. Ak ju však dáme do postupne ohrievanej vody, normálne sa uvarí, bez toho že by si to stihla uvedomiť. Postupne si zvyká na svoju „degradáciu“ v danom prostredí, pretože jej senzory (zbytky zdravého rozumu o hrdosti nehovoriac) nereagujú na kritickú teplotu.

Zábavne na tomto je, že keď sa to týka nášho okolia, sme neskutočne múdre a rozdávame rady na počkanie. Bijeme sa do pŕs a kričíme: „Mne sa to nemôže stať!“ Avšak vírus romantizmu sa prejavuje rapídnym úbytkom zdravého rozumu, kedy hranice toho čo je prípustné v „normálnom“ stave, nekontrolovateľne posúvame a posúvame a posúvame.... Až sa takmer uvaríme.

Vždy spozorniem, keď mi niekto nahlas hovorí ako mu je strašne dobre, ako keby potreboval sám seba presvedčiť, že mu je dobre a deň na to sa opäť rozchádzajú. Toto sa opakuje pár krát a po čase sa komunikácia s priateľmi eliminuje. Jeden by si povedal: „A zase im je dobre, opäť si hrkútajú, nebudem sa starať.“ Pričom skutočnosť je často opačná.

Už je nám len trápne hovoriť, že to nie je dobré a že sme tak strašne zúfale, že nevieme odísť. Stále máme dosť argumentov prečo zostať. Dokonca sa začíname obviňovať a jeho konanie obhajovať. Uvedomenie si reálneho stavu v čase nosenia ružových okuliarov je takmer nemožné.

Viem o čom hovorím, prešla som si tým. Ja údajne, že chytrá ženská so zdravým sedliackym rozumom, v práci obdarená dávkou testoresterónu schopnému konkurovať akémukoľvek mužskému plemenu, ale doma totálna sliepka zbožne hľadiaca na pána tvorstva. Po dvojročnom vzťahu sme sa začali rozchádzať a schádzať v pravidelne skracujúcich sa intervaloch. Nebudem zachádzať do detailov, ale ani bitka na chodbe nemenovanej administratívnej budovy, nebola tou povestnou hranicou, kedy som sa takmer uvarila.

Rozmýšľam koľko bolo tých kytíc. Hmm, veľa až príliš veľa, možno oveľa viac a pritom stále málo...

Stále málo, aby mi docvaklo, že sa varím vo vode plnej zúfalstva, poníženia, straty hrdosti a vlastnej hlúposti. Áno hlúposti.

Pred kamarátkami som už dávno nič nehovorila. Tvárila som sa ako majster sveta, ktorý zvláda všetko ľavou zadnou. Zjedli mi to. Bola som dobrá herečka.

Snažím sa rozpamätať, čo ma prinútilo povedať: „Už stačilo.“ Neviem to. Asi to bol pohľad do zrkadla. Hľadeli na mňa vyhasnuté oči a nič som necítila. Prázdno. Len prázdno. Z toho prázdna som sa dostávala viac ako rok. Až potom sa začali moje oči opäť smiať...

Ešte teraz sa pýtam sama seba, či som si ten čas nemohla ušetriť. Asi nemohla. Hovorí sa: „Múdry sa poučí na chybách druhých, hlúpy na tých vlastných.“ Ja som ten druhý prípad, aspoň dúfam, že nebudem potrebovať reparát, to by fakt hraničilo s demenciou, ale už nemám odvahu kričať: „Mne sa to nemôže stať!“ Stalo sa mi to.

Spomenula som si na kamarátku z pondelka. Keď sme sa naposledy stretli, smiala sa, ale jej oči sa už pekne dlho nesmiali. Nie som tu, aby som sa montovala do vzťahu, ktorý je chorý. Nemám na to právo. Nie som tu, aby som jej hovorila čo má robiť, pokiaľ o to sama nestojí. Ale som tu preto, aby som jej stále pripomínala, že jej oči sa už nesmejú...

Áno presne preto som tu.

Mne to hovorili len chvíľu, potom to vzdali.

Neviem čo je správne.

Viem, že sa treba pozerať do očí...

Pozerajme sa do očí svojich kamarátok a kričme aj za nich, možno len nevládzu dvihnúť zrkadlo...

P.S. vyhasnuté oči sa týkajú nás všetkých, písala som za ženy, lebo myšlienkové pochody mužov sú pre mňa stále veľkou neznámou, tie ženské poznám predsa len o trochu viac :D