vesper

Už opäť vstávam skoro 3.45, vlastne ako obyčajne. Tlačím si vankúš na hlavu a presviedčam samu seba, že ten rozsnívaný sen chcem dosnívať a niekedy sa pristihnem pri zamyslení, či to vôbec je sen. Asi si prajem, aby to bola skutočnosť. Asi určite áno.

Hovorí sa, že sa nám sníva to, čo si nosíme v našom podvedomí. Neviem, čo tam nosím, ale posledné týždne tam mám opakovane Severana a dieťa. Príliš často sa mi sníva o dieťati. Možno je to spôsobené nečakanou inváziou tehotných v mojom okolí, možno sa vo mne ozývajú biologické hodiny a možno je to všetko úplne inak. Neviem. Viem len, že môj sen sa mi páči.

Nikdy som nerozumela termínu „biologické hodiny“. Nevedela som si predstaviť ako to funguje, čo to spôsobuje, ako sa to prežíva. Vždy som sa s úľavou pozrela na svoju ratolesť a v duchu si hovorila ako mi je dobre, že ju mám a že nemusím riešiť otázku zháňania potencionálneho genetického darcu. Tešila som sa z toho, že mi stačí jednoducho mať niekto kto ma bude mať rád a s kým si budem vedieť predstaviť zostarnúť. To zvykla byť moja podmienka na ideálneho partnera – vedieť si predstaviť s ním zostarnúť. Predstavovala som si ako budeme spoločne tráviť čas, cestovať, neskôr sa starať o vnúčatá, ktoré som si priala v pokročilejšom veku a len tak si budeme užívať života.  S úsmevom som sa zvykla pozerať na moje niekedy zúfalé rovesníčky, ktoré sa pozerali na každého muža ako na potencionálneho genetického darcu. Ja som to nikdy neriešila a o to viac ma prekvapujú moje nočné snové úlety.

Prvýkrát ma prepadla myšlienka mať ešte dieťa práve, keď som bola so Severanom. Bolo to veľmi zvláštne, lebo deti sme už mali, aj keď každý svoje, ktoré sa stali naše.  Ležali sme na gauči a viedli nekonečne dlhé rozhovory o tom, čo budeme spolu robiť. Sľúbili sme si, že budeme spolu 70 rokov a výročie sme počítali opačne 70, 69, 68... A jedného dňa z čista jasna sa ma opýtal, čo by som chcela či chlapca alebo dievča a ja som pocítila vo vnútri zvláštne teplo. Predtým, keď mi niekto položil túto otázku som chytila akurát tak paniku a zatiahla spiatočku, ale vtedy, vtedy, to bolo neopísateľné a prvýkrát sa mi zapáčila myšlienka mať ďalšie dieťa. O dva roky na to bublina spľaskla a viac sa tento pocit nedostavil. Až teraz. Teraz ma máta vo snoch a rozmýšľam, čo to vlastne znamená.

Či mi naozaj začali biť už biologické hodiny,

alebo som len pripravená na niečo nové,

lebo to  zvláštne teplo vo vnútri by som chcela ešte zažiť

a možno preto sa opäť prebúdzam...