vesper

Neviem čím to je, či za to naozaj môže len slnko, viem len, že vo štvrtok som mala pocit, že všetko sa na dobré obráti a ten pocit štvrtkom neskončil. Osemnástku sme zahrali v štandardnom rýchlom tempe. To počasie bolo rozkošné, jarné slnko prekrylo moje seknuté kríže a aj keď som sa nemohla zohnúť, hru som hrdinsky dohrala s dobrým výsledkom. V klube na nás čakal zbytok. Z akcie pre dvoch sa vykľul neplánovaný slepačí zraz, inými slovami, klasická štvrtková dámska jazda, ktorá sa nekonala v bare, ale na ihrisku.

Chcela by som vedieť opísať ten pocit eufórie, ktorý sme prežívali. Slnko, hra, spoločnosť nás napĺňali neuveriteľnou energiou a nádejou, že naozaj sa všetko na dobre obráti. Nemuseli sme nič hovoriť. Len sme sa usmievali a vychutnávali si to. Keď sme sa rozišli, dozvuky hry a nálady pretrvávali a spontánne sme si navzájom posielali esemesky vyjadrujúce náš nekončiaci optimizmus.

Na druhý deň som sa nevedela postaviť z postele. Nikdy som predtým nemala seknuté v krížoch a to čo som prežívala by som nepriala ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Totálna imobilita a bezmocnosť zasiahla moje ranné pitie kávy. Stála som pri okne a sŕkala ju do seba, keď som spozornela a nemo hľadela na pána naberajúceho vodu lopatou do vedra z mojej mláky pred garážou. Napadol ma pán Zariadime/Vybavíme, ale hneď som ho zamietla, volal mi a povedal, že štrk od neho bude až o týždeň. Pokrčila som čelo, vydala taký ten zvuk typu „heh“, odložila pohár a pozorovala. Neďaleko stálo auto s nápisom stavebné práce a neveriacky som pokrútila hlavou. Začalo mi zapaľovať.

Ten, o ktorom všetko viem, ale neviem kto to je, dostál svojho slova. Medzi rečou som mu raz spomenula skutočnosť, že pred garážou mám neuveriteľnú mláku a potrebujem štrk. On len povedal, žiadny problém a ja som tomu nevenovala ďalej pozornosť, veď nič o mne nevie, vie len, že som jeho neznáma suseda bývajúca od neho 100 metrov vzdušnou čiarou.

A teraz sa to dialo, likvidovala sa mláka pred garážou a sypal štrk. Začínam veriť na zázraky. Poobede sa moja domnienka potvrdila oznámením jeho dobrého skutku. 

Smiala som sa, hlavou mi prebleskli všetky moje pofidérne známosti a uvedomila som si, že ja sa nemôžem sťažovať, som vlastne šťastný človek, ktorému sa občas nedarí a ktorého sem tam naserú, ale v otázkach networkingu, schopnosti tliachať do vetra a mať z toho neočakávaný úžitok, som bezkonkurenčná. Asi som predsa len dieťa šťasteny.

Zohnala som nejaké lieky na seknuté kríže a išli sme na večeru k priateľom. Kamka klasicky meškala. Bola som zúrivá. Ona ma už pozná. S malou dušičkou mi napísala esemesku, že sa ma bojí a že ma čaká pri divadle. Klipkala na mňa očami a odzbrojila ma výrazom dokonalej sliepky nemohúcej za svoju nemožnosť. Chcela som jej vynadať, ale zmohla som sa len na konštatovanie: „Si hrozná a v bare platíš.“  Mali sme čas a tak sme zakotvili rituálne v našom obľúbenom bare, kde sme sa po vianočnej a novoročnej vlne tri mesiace neobjavili. To čo ma tam čakalo, bolo očarujúce.

Neviem, ako ostatní, ale ja som lojálny typ zákazníka, ktorý sa často vracia na svoje obľúbené miesta kvôli dobrej atmosfére, skvelej obsluhe a pocitu, že je tam ako doma. Mám rada neviazané konverzácie s barmanmi alebo predavačkami, masérmi alebo kozmetičkami. Má rada pocit bezpečného prístavu, kde ma nič zlé nečaká, kde dostanem, to čo chcem a často aj niečo navyše. To navyše, len pretože som to ja, aj keď to tak vôbec nemusí byť, ale predané je to presne takýmto spôsobom a mne sa tá hra páči.

Tak to bolo aj v piatok večer. Cestou do El Gaucha sme si s Kamkou hovorili, že sme tam už dávno neboli, a že nás snáď už ani poznať nebudú. Prvotná obava sa vytratila už medzi dverami. Barman ma spoznal, s úsmevom privítal a úplne dostal, keď mi povedal, že má pre mňa prekvapenie. Bez slov som sedela za barovou stoličkou a dychtivo čakala, čo z neho vyjde. Povedal len: „Pozrite, čo tu pre Vás máme,“ a ukázal na stenu napravo. Bol tam obraz. Nie hocijaký obraz. Bola to môj obľúbený obraz, na ktorý som sa rada pozerala, usmievavý chlapec s prižmúrenými očami nesúci tácku s nápojom a oblečený ako čašník.

Ten úsmev od ucha k uchu mi pripomínal moju vlastnú fotku z detstva. Nevedela som ako sa mám tváriť na fotkách, keď odo mňa chceli, aby som sa smiala. Vždy som urobila len taký úškrn so zavretými perami, vyjadrujúci takzvaný úsmev a áno je vhodné doplniť úsmev od ucha k uchu, presne ako na tomto obraze. Ten obraz tam bol večne, ale jedného dňa ho zvesili a vymenili. Pýtala som sa naň a pýtala som na naň každý raz, keď som sa tam objavila. Raz mi tuším povedali, že tam treba prekresliť nápoj na nejakú inú značku. A teraz tam bol a ja som sedela na barovej stoličke, popíjala drink namiešaný podľa mojej nálady a s úsmevom od ucha k uchu sa pozerala na svoj obraz.

Pôžitkársky som si vychutnávala Lemon drop Martini a Once again Martini a mierne opojená pretrvávajúcou eufóriou si pomyslela, že všetko sa na dobré obráti.

Prišla mi správa od Alexa, Jamesa, Merlota, Andreja a Marka. Päť správ v priebehu dvoch drinkov...

Zvolala som len: „And once again Martini.“

Ten drink sa tak volal.

A voňal po melóne.

A ja voniam po dobrej nálade.

A verím na zázraky.

Zázraky sa dejú.