vesper

Infúzia kvapka nekonečne pomaly. Ležím a obzerám si miestnosť. Je tam ešte jedna prázdna posteľ, z ktorej vstal predo mnou neznámy vysmiaty mladík. Tŕpne mi ruka. Pozerám do stropu a v duchu preklínam tento deň. Do ľavej ruky beriem poznámky na skúšku, aby som ich vzápätí odložila. Moje myšlienky chaoticky pobehujú kde kade rovnako ako moje oči hľadajúce záchytný bod na strope. Celý deň je zabitý a ja mám príliš málo času. Príliš málo času na to, aby som dala všetko do poriadku. Len neviem ako. Stále to neviem, aj keď občas mám pocit, že áno. Aspoň sa o to snažím samu seba presvedčiť zľahčovaním vecí naokolo. Tých ambivalentností v mojom živote je už veľa. Viem o tom a moje pokusy zmeniť to, sa stávajú behom na krátku trať, vlastne len takým pobehnutím a následným zastavením a ja potrebujem bežať vo svojej starej kondícií, aby som nemusela opakovane prekonávať tú prvotnú svalovicu, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého nového začiatku, a z ktorej som už unavená.

Keď som začala písať, myslela som si, že je to nový začiatok, že nový rok prinesie nový začiatok. Prečítala som si všetky svoje zápisky, aj tie v šuplíkoch, a v týchto štyroch mesiacoch som našla niekoľko začiatkov a veľmi veľa svalovíc a zastavení. Zlyhávam.

Bolí ma chrbát. Bolelo to aj predtým, ale myslela som si, že to zvládnem. Nezvládla som to, bola som pred týždňom u lekára a správal sa ku mne ako k poslednému hypochondrovi. Išla som k nemu po dvoch týždňoch bolesti. Opichal mi chrbát a povedal, že to prejde. Áno, prešlo to. Trvalo to presne jeden deň, keď bolesť bola znesiteľná a vyvolala u mňa predstavu zlepšenia. Zrazu sa to vrátilo. Vrátilo sa všetko aj s úrokmi, a tak tu ležím s napichaným zadkom, infúziou v ruke, informáciou o vyskočenej platničke a výmenným lístkom na magnetickú rezonanciu.

Na strope je fľak, oknom prichádza závan studeného vzduchu, prsty mám studené a ticho kvapkám. Ležím a kvapkám. Vybaví sa mi sobota a Oliverov príbeh, film, pri ktorom sa skvele kvapká. Hlavou mi prejde veta o sebaobetovaní a spomeniem si na izbu číslo 550. Aj tam mi bolo povedané, že mám sklony k sebaobetovaniu. Cítim sa ako Oliver. Oliver hľadajúci nový začiatok a súčasne postrádajúci akýkoľvek jeho zmysel, bojujúci so svojou vlastnou ambivalentnosťou a neakceptovateľnosťou toho kto je.

Volá mi Soňa. Má upokojujúci hlas. Rozprávali sme sa v sobotu. Vlastne ona iba počúvala a ja som rozprávala a polemizovala nad svojim stavom. Pýtala som sa jej prečo, keď poviem, že to nie je dobré, mi nikto neverí. Povedala, že to bude tým, že to hneď zľahčím.

Má pravdu. Robím to často. Vo svojej podstate nechcem druhých zaťažovať svojimi malichernými problémami, ktoré vôbec malicherné nie sú, keďže sú pre mňa dôležité. Nejako však cítim, že mi nepomôžu. Nie že by nechceli, jednoducho to nevedia, alebo nemajú tú potrebnú dávku energie.  Ja jej mám v ich očiach príliš, a keď som ju nemala, vedela som ako si ju vyrobiť. Ale teraz? Teraz to už nestačí. Teraz sa neviem rozhýbať ani k potrebnej výrobe energie pre seba, pre tých druhých ešte stále mám, aj keď niekedy ma to otravuje. To čo mi nedávno robilo radosť, ma v poslednej dobe otravuje.

Opýtala som sa jej, či len nie som lenivá. Jednoducho lenivá, hrdá a tvrdohlavá. Povedala, že nie, že len neviem ako začať. Na chvíľu to zabralo a po rozhovore s ňou som sa pustila do intenzívneho učenia. Vydržalo mi to do pondelka. Potom som sa ocitla tu. A teraz mi volá opäť, kontroluje ma, niečo mi vysvetľuje a ja len pozerám do stropu a ticho kvapkám. Druhý krát za posledných dva a pol roka pripúšťam, že potrebujem pomoc a už viem, že nie som hypochonder.

Ten chrbát kurevsky bolí.

A nielen ten.

Jedna časť môjho ja chcela umrieť,

ale bez toho ja,

by som to nebola ja.

Asi to musím skúsiť inak.

Premietam si to, čo bolo predtým.

Love story.

Tá moja tiež skončila tragicky.

Umrelo moje ja.

Pred dva a pol rokom... Teraz to len prvýkrát nahlas vyslovujem na tomto portáli, že náplasti nepomáhajú a ja zlyhávam.

Prvé sedenie mám vo štvrtok.