vesper

V stredu sme sa s Andrejom dohodli na spolupráci. Prišiel za mnou sám. Môj druhý projekt. Respektíve môj druhý platený projekt. Projektov mám viac, len nie sú platené, dobré rady rozdávam na počkanie a v kútiku duše dúfam, že sa mi to možno jedného dňa vráti. Nie som zvyknutá chodiť za niekým a prosiť o prácu. Som zvyknutá, že ma ľudia vyhľadávajú sami. Prísť sama od seba a núkať sa mi nevonia. Trpím ako pes, stráca sa moje ja a príde mi to potupné, aj keď viem, že niekedy je to nevyhnutné.

Andreja poznám takmer dva roky. Vlastne od čias, kedy sa rozhodol pustiť do vlastného podnikania. Na telefóne sme strávili hodiny, preberali sme všetko, vlastne absolútne všetko. Všetko a absolútne všetko je rozdiel a dosť zásadný. Bavili sme sa o práci, priateľoch, priateľkách, milencoch, milenkách, smrti, živote, sexe. Hmm, sexe.

Často sme hovorili o sexe a našich prirodzených potrebách. Unavení prácou sme tliachali dve na tri. Viedli nekonečné monológy ako to máme radi a masochisticky sa priviedli do stavu úplnej nadržanosti. Nie, nehovorím o vlastnom sebaukájaní, to mi nie je blízke, bez polovičky to nie je ono. Skôr neovládateľnej chuti na sex, pri ktorej vás strasie a jediný spôsob ako sa jej zbaviť, je studená sprcha, po ktorej človek vyjde von a v duchu si bude nadávať aký je idiot, že sa vôbec púšťal do takejto debaty a nebol schopný niečo urobiť. Jednoducho ostane len pri slovách. Len raz pri nich neostalo.

Bolo to spontánne. Nepamätám si kto to povedal. Kto sa opýtal, prečo spolu nespávame, viem len, že som povedala: „Fajn neberiem tabletky, zastav sa na pumpe.“ Keď to píšem, chce sa mi smiať. Prišiel pre mňa, kamarátsky sme sa pozdravili, pokračovali v preberaní pracovných vecí a išli k nemu do práce. Bol večer, na chodbe sme stretli niekoho zo susednej firmy. Neznámy si ma pozorne premeral, aspoň som mala taký pocit. Provokatívne som sa usmiala a v duchu som si myslela: „Keby si len vedel.“ Celé to bolo veľmi smiešne. Stretnúť sa s kamarátom a mať s ním sex. Nič viac len sex. Ten samotný nápad bol šialený. Nie že by som s nikým nespala len kvôli sexu, ale toto bolo iné. Zvláštne. Vedeli sme o sebe príliš veľa.

Ukázal mi svoje nové kancelárie. Nikdy som tam nebola, ale vedela som o nich všetko. Vedela som všetko o každom kúsku nábytku, každom papieri na stole, každom človeku vo firme, len som tam nebola, len som ich nevidela, len som ich nestretla. Bol na seba pyšný a povedal ďakujem. Opýtala som sa za čo. Povedal za všetko. Usmiala som sa a prezerala si ho. Nie je pekný. Na tvári mu zostali malé jazvičky po akné, má medzierky medzi zubami, je vysoký, vlastne veľmi vysoký, tým, že je vysoký pôsobí trošku neohrabane a chodí mierne zhrbene, má krásne ruky a úžasný hlas. Je chlap a správa sa ako chlap. To sa mi na ňom páči, že sa správa ako chlap, že je sebavedomý, vie čo chce a ide po tom. Nenosí obleky, tričko, rifle, outdoorová mikina a topánky sú jeho poznávacím znakom.  Teraz ma napadlo, že si ho vôbec neviem predstaviť ako kravaťáka. To by asi nebol on. Zvláštne. Kravaťaci sa mi páčia tiež.

Stála som opretá o stôl, držala pohár s minerálkou a rozmýšľala čo bude teraz. On bol na tom podobne. Stali tam dvaja ľudia, ktorí o sebe vedeli všetko, vedeli prečo prišli a nevedeli čo majú robiť. Ako na prvom rande pred dvadsiatimi rokmi. Vieš, že už je ten čas, ale nevieš čo máš robiť, vieš, že to chceš, ale nevieš ako začať a tak len tápeš, aj keď navonok sa tváriš aká je to strašná zábava.

Skladala som si kabát, všade bola tma a ticho, do kancelárie prenikalo svetlo z pouličnej lampy. Pristúpil ku mne a pomohol s kabátom. Otočila som sa k nemu tvári v tvár, dlhú chvíľu sme sa na seba pozerali ako keby sme sa nikdy nevideli. Nikdy sme neboli tak blízko. Naše ústa delilo desať centimetrov. Neviem ako dlho sme tam takto stáli a obzerali detaily tváre toho druhého, viem že som spočítala asi všetky jeho póry a jazvy a viem, že sme sa neusmievali. Len tak sme tam stáli a neusmievali. Ruka na mojom chrbte sa pohla a vtedy som odklonila zrak, pritiahol ma k sebe, hladili sme si chrbty, objali sa a pobozkal mi krk. Prešla mnou triaška taký záchvev vzrušenia. Pristihla som sa, že myslím na Alexa. Mala som pocit, že on myslí na svoju bývalú. Často sme oboch spolu riešili. Ale teraz sme tam boli my dvaja a roztáčali stroj na výrobu endorfínov.

Nebola tam vášeň, len nutkavá priam egoistická potreba dostať zo seba všetok ten pretlak, ktorým sme boli obsiahnutí. Bolo to drsné, miestami bolestivé a vzrušujúce zároveň. Naša vlastná bolesť nás vybičovala k extáze, ako keby sme sa pretekali kto z koho, kto viac ublíži tomu druhému a sebe urobí dobre, presne tak nejako to bolo, len na konci nebolo víťaza. Aj keď orgazmov bolo niekoľko. Čierna kožená pohovka bola prepotená a lepila, koberec bol drapľavý a škriabal, stôl bol tvrdý a nízky, okenná parapeta bola studená, ale umožňovala hľadieť na kopec plných svetiel, ktoré postupne zhasínali, rovnako ako my. Zničení sme sedeli pod oknom, páchli sme potom, zrýchlene dýchali a boli ticho. Ako po zabehnutom polovičnom maratóne, ktorý som zabehla v Prahe, keď som mala tridsať. Lapali sme po dychu a snažili sa nájsť opätovne pôdu pod nohami.

Po chvíli som rezko vstala a začala rozprávať dve na tri. Vždy veľa rozprávam a Andrej sa len usmieval a pozeral ako sa obliekam. Rád ma počúva, pred týždňom mi to povedal. Vtedy som povedala: „Šup, šup, hoď ma domov, ráno skoro vstávam a ty tiež.“  V aute sme sa opäť bavili ako starí kamaráti medzi ktorými nikdy nič nebolo. Aspoň navonok to tak vyzeralo.

To bolo asi pred šiestimi mesiacmi. Potom sme sa videli až na Vianoce. Boli sme kupovať vianočný stromček a stretávame sa teraz. Ale teraz pracovne.

Opäť som bola v jeho kancelárii a sedela na čiernej pohovke. Len teraz som stretla všetkých tých ľudí, o ktorých som počula, budem ich stretávať najbližšie dva mesiace.  Rady, ktoré som mu dávala bezplatne, mi teraz zaplatí. Dohodli sme si cenu. Povedal, že by ma hneď zamestnal ako obchodníka, že viem dobre vyjednávať a ja som mu povedala nech nepreháňa, že dostal skvelú cenu. Moja cena pre neho je o 60% vyššia ako počítal, ale o 40% nižšia ako keby som pracovala pre niekoho iného. Stále je vysoká. Spokojnosť na oboch stranách, žiadni porazení. Iba víťazi.

Páči sa mi to. Páči sa mi byť pri premene niečoho dobrého na niečo skvelé. Páči sa mi Andrej ako nekompromisný a tvrdý jedinec, schopný počúvať a nechať sa tvarovať. Rada ľudí tvarujem a posúvam ďalej, vidím reálne výsledky svojho tliachania. Preskákala som s ním ťažké začiatky a vždy som ho obdivovala. Obdivovala jeho organizovanosť, jasný cieľ, disciplínu. Áno disciplínu. Obdivovala som na ňom to, čo mi v tom čase chýbalo.

Úspech je založený na disciplíne, aspoň ten dlhodobý.

Ten krátkodobý je o šťastí.

Páči sa mi, keď mi kamarátsky hovorí: "Moja to bude dobré." Často to hovorí, v minulosti to hovoril Severan a prednedávnom som chcela, aby to hovoril Alex. Naozaj to hovoril len Andrej. Takmer celé dva roky.

Povedal, že workshop, ktorý sme spolu naplánovali urobíme v Tatrách a opýtal sa, či mi to nebude prekážať zostať tam na noc. Prikývla som. A potom dodal: „Veď ty máš zelené oči, nikdy som si nevšimol, že máš zelené oči, aké sú pekné.“ Usmiala som sa a pozrela na čiernu sedačku, na ktorej som sedela.

Bol to jeho prvý kompliment týkajúci sa môjho vzhľadu.

Vždy hovoril len o mojej chytrosti a rozhľade.

Myslím, že to naozaj obdivoval. Obdivoval to, čo mu chýbalo. On si myslel, že mu to chýba a ja som vedela, že to tam je. Mám na to nos, a keď to zavetrím, chcem byť pri tom, chcem vidieť ten posun, chcem vidieť, že sa to dá, chcem byť toho súčasťou, chcem to tvarovať.

V aute som počúvala Coldplay, spievala si a rozmýšľala, prečo sme odvtedy spolu nespali. Asi sme sa báli, že by sme niečo pokazili a možno si ublížili.

A možno sa len fyzicky nepriťahujeme.

A možno je tam viac rozumu ako vášne.

A možno je to niekedy tak lepšie...