vesper

Včera som mala pocit, že zastal čas, že od minulého roka takto z jari sa absolútne nič nezmenilo, alebo len to, čo sa dialo, už tu bolo. Prišla správa pre mňa z neznámeho čísla s jednoduchým textom „mám na teba chuť... Si v Ba? Merlot. Môj nový súkromný mobil...“ Asi to bola telepatia, ale práve vtedy som telefonovala so Sharon a štandardne sme rozoberali naše potreby a potom priam z neba mi padne táto neodolateľná ponuka. Potešila som sa. Napadlo ma, že by mi to celkom prišlo vhod, že by bolo fajn sa stretnúť, a že lepšie načasovanie ani nemohlo byť. Rozmýšľala som, čo odpíšem. Čo odpíšem tak, aby to bolo neutrálne a dvojzmyselné zároveň a nikoho to neohrozilo. Mala som radosť. Hlavou mi preblesklo, že som ho nedávno spomínala práve na tejto stránke. Sila myšlienky je neuveriteľná a ja dostávam priestor vysvetliť tento vzťah, ktorý vlastne už raz bol vysvetlený. Takmer presne pred rokom...

„Vieš, rozmýšľal som,“ ticho povedal. „Hmm, nad čím?“, opýtala som sa. „Či sme sa vždy na našich križovatkách životom rozhodli správne...“ povedal a celý čas sa mi pozeral do očí. Trpko som sa usmiala a v hlave mi prebehli obrázky z našich spoločných stretnutí.

Stretli sme sa v hoteli uprostred veľkej Bratislavy. Bolo to také to rutinné stretnutie s novým klientom. Pracovala som ako konzultant v poradenskej firme. On v investičnej spoločnosti. Vždy som bola veľmi bezprostredná a celkom slušne ovládala komunikáciu s potencionálnym klientom. Moja uvoľnenosť a nákazlivý smiech otváral dvere všade. Prebrali sme bežné pracovné veci a schyľovalo sa k odchodu. Veľmi sa mu nechcelo. Ja som fungovala ako stroj. Striktne som rozlišovala pracovné a súkromné veci. Zapliesť sa s klientom neprichádzalo do úvahy. S úsmevom som ukončila naše dvojhodinové stretnutie.

Druhýkrát sme sa stretli asi o šesť mesiacov. Stretnutie dohodla jeho sekretárka. Rýchlo sme preleteli pracovné veci a pokračovali v neviazanej debate o všetkom možnom. Bolo to moje posledné stretnutie v ten deň. Tešila som sa z dobrého obchodu a mala výbornú náladu. „Bolo by škoda ukončiť túto konverzáciu v tom najlepšom. Môžem Vás pozvať na drink?“ znenazdajky sa opýtal. „Vlastne prečo nie,“ súhlasila som. Skončili vo vinotéke oproti Irish Pubu. Sedeli na poschodí, hrala skvelá hudba, popíjali chilský Merlot, jedli francúzske syry a zdalo sa, že nám nič nechýba. Celá vinotéka bola pohltená našim smiechom. Okolo polnoci sme si začali tykať. Podnik opustili hodinu po záverečnej. Keď sme vyšli na ulicu a opätok sa mi zaryl do dlažby, nastalo precitnutie. Prvýkrát som sa nechala uniesť a pripila sa. A aby toho nebolo málo, so svojim klientom. Mala som v hlave trošku bordel. Jedna časť si hovorila: „No a čo, veď sme len ľudia.“ Druhá kričala: „Dievča spamätaj sa! Toto sa nerobí!“ Typicky rozdvojená osobnosť. Bolo mi skvele a on mal rovnaké pocity.

Stali sa z nás priatelia, ktorí boli schopní diskutovať celé hodiny. Nestretávali sme sa často. Zvyčajne raz za tri mesiace. Rituálne sme pili Merlot. Ani jeden nenašiel odvahu niečo zmeniť. Rozmýšľala som nad ním veľakrát. Mal pre mňa osobité čaro. Priťahoval ma. Napriek tomu každý sme žil svojim vlastným životom.

Stretnutia sme si neplánovali. Tak to bolo aj v ten deň. Poslal mi správu „Dáme Merlot“. V ten večer som nič nemala. Stretli sme sa ako obyčajne. Jediný rozdiel bol pri privítaní, ktoré bolo dlhšie ako obyčajne. Mal odzbrojujúci úsmev. Snažili sme sa viesť bežnú konverzáciu, ale naša myseľ odbiehala k našemu prvému bozku. Chutili sme si. Možno vtedy vznikla fráza „mám na teba chuť“. Nedalo sa to vydržať. Bez slova sme sa zodvihli a odišli. Domov som prišla ráno.

Ozval sa po štyroch mesiacoch. Zakázala som si na neho myslieť. Jeho správa ma prekvapila. Hrdlo mi stiahlo. Nebola som schopná prehovoriť. V duchu som si hovorila, stačilo, žiadne namotávanie, budem silná, kašlem na neho. Slušne som ho odmietla, ale pochybnosti, či som urobila správne vo mne zostali. O mesiac sa ozval opäť, stretli sme sa a mali skvelý čas ako obyčajne. Po stretnutí mi poslal správu „Minulosť je minulosť, budúcnosť je ďaleko, teraz som tu ja, tak to nepokazme“. Potešila som sa. Potom sa viac neozval. Zlomilo ma to. Až na jar. Od tohto momentu sa intenzita našich stretnutí nezmenila. Iba túžba po tom druhom nebola nikdy správne načasovaná. Vždy chcel jeden toho druhého v nesprávny čas. Celých päť rokov.

Mala som narodeniny. Bola nedeľa. Objavil sa s obrovskou kyticou pred mojimi dvermi. Bola to asi tá najkrajšia kytica, ktorú som kedy dostala. Pocit radosti som zakrývala posmešnými poznámkami a sarkazmom mne vlastným. Bavili sme sa na svojej hlúposti, na našom vzájomnom obchádzaní. Navrhol mi, aby sme to spolu skúsili. Po skúsenostiach s ním, som ho odbila so slovami: „Keď budeš vedieť naozaj čo chceš, zavolaj mi. A nezabudni mi nachystať dobrú kávu na ráno a papuče.“

Zavolal mi za dva mesiace. Bol august. „Mám papuče aj kávu!“ zvolal veselo do telefónu. „Neskoro,“ odpovedala som. Týždeň predtým som stretla muža svojich snov. Vtedy som si to aspoň tak myslela. Ostali sme v kontakte tak ako predtým. Náhodne sme sa stretli na Vianoce. Skončili pri fľaši Merlotu. Bola som unesená zo svojho muža snov a s nadšením som o ňom rozprávala. Zoznámila som ich v našej spoločnej obývačke. Do rána sme pili všetci traja. Hmm. Včera som dokonca objavila fotky z tohto večera. On v tom čase spomenul tiež svoju novú priateľku, ale v očiach sa mu objavil smútok a o rok mi poslal svadobné oznámenie.

Medzitým som sa po troch rokoch rozišla s mužom svojich snov a on je druhý rok ženatý. Pred časom sa mi ozval.

„Vieš, rozmýšľal som, “ ticho povedal.

„Hmm, nad čím? “ opýtala sa.

„Či sme sa vždy na našich križovatkách životom rozhodli správne... “ povedal a celý čas sa mi smutne pozeral do očí. Od našeho prvého stretnutia ubehlo osem rokov. Osem rokov nesprávneho načasovania, obchádzania, predstierania. V rádiu symbolicky hrali „Goodbye my almost lover“.

Apríl 2008

Hmm, odvtedy sme sa videli dvakrát. A od prvého stretnutia ubehlo 9 rokov. Bol to jediný človek, ktorý mi na jeseň pomohol a teraz sa ozval opäť. Vymenili sme si zopár správ a dala som prednosť golfu. Sharon povedala, že nie som až taká zúfala, keď som si nechala ujsť dobrú súlož s ním. Potom som napísala Alexovi, mala som potrebu vedieť ako sa má, a že všetko je pod kontrolou. Sharon len chladne skonštatovala: „Typický posun o jedného.“ Je to taká naša malá úchylka, vždy túžime po tom kto nás nechce a toho kto nás chce odmietame.

Asi to tak má byť. Asi každý v živote stretne lásku, ktorá sa nikdy nenaplní. A potom rozmýšľame, čo to vlastne bolo. Bola to len vášeň z nepoznaného alebo niečo viac? Je lepšie, že sa to stalo alebo ani nie? Ako vieme, že je to, to pravé? Že je to ten pravý? Že je to tá pravá? A kedy je to správne načasovanie... Rozhodujeme sa vždy správne na našich križovatkách? Prečo tam nie sú semafory, ktoré by nám to uľahčili, aby sme nestratili kontrolu nad vlastným životom? Alebo radšej nie?