vesper

Voda sa pomaly napúšťa. Bytom sa rozlieha môj nový objav s názvom Ohrožený druh. Sedím na vani a prehrabávam sa vodou. Ešte chvíľu. Pomaly sa vyzliekam a nahá sa obzerám v zrkadle. Rozmýšľam, či liečivú náplasť o rozmere 110mm krát 190mm umiestnenú nad mojim zadkom dám predsa len dole. Mám ju tam tretí deň a v návode je uvedené použitie na tri štyri dni. Váham. Predstavujem si tú bolesť. Mimovoľne zvraštím čelo. Vzápätí sa zhlboka nadýchnem a vydýchnem a v hlave sa mi vybavia Danieline slová o odplavovaní negatívnych pocitov formou výdychu. Prikročím k zrkadlu, opriem sa rukami o umývadlo a dlho si obzerám svoju tvár. Pôsobí unavene. Ani neviem prečo vytiahnem ruky hore a naťahujem sa, samovoľne privriem oči a otáčam hlavou, popri tom sa zhlboka nadychujem a vydychujem, presne podľa pokynov, začínam mať pocit, že každým výdychom je o kúsok mojich negatívnych pocitov a únavy menej. Usmievam sa a otváram oči. Hrá skladba „Bellissima“ a môj úsmev sa zväčšuje. Oči sú rozjasnené a uvoľnenie čiernej gumičky spôsobí voľný pád polodlhých vlasov. Otočím sa chrbtom k zrkadlu a nakláňam hlavu dozadu, ešte desať centimetrov, teraz sú len po lopatky. Som zvedavá, či tento krát vydržím. Svojmu kaderníkovi som povedala, aby ma nestrihal, aj keď tam prídem s takou žiadosťou. Smial sa. Myslím, že sa na mne často baví a má ma rád. A vlastne aj ja jeho.

Vaňa je takmer plná. Rovnako ako ja. Plná euforickej nálady spôsobenej príjemnými Horáčkovými textami. Ten chlap je génius. Aspoň v mojich očiach. Prajem si vedieť písať tak ako on. Jednoducho príjemne melancholicky vyvolávajúco pocit totálnej beztiažovosti ako po dobrom orgazme, keď ležím na posteli a vychutnávam si posledné dozvuky tejto živočíšnej oslobodzujúcej slasti s takým tým typickým priblblým úsmevom na tvári, hovoriacim ako mi je strašne dobre. Niekedy rozmýšľam, či sa mi páči viac samotný akt dobíjania bateriek, alebo ta následná úľava, ktorá zaplaví moje telo od hlavy až po končeky prstov na nohách. Hmm. Neviem, ale ten kto vymyslel orgazmy si zaslúži Nobelovku.

Vkladám nohu do vody a rýchlo ju vyberám. Je horúca. Pridám studenú, vstupujem do vane a prešľapujem na mieste. Aj vo svojom živote tak prešľapujem a stojím na jednom mieste, prebehne mi mysľou. Skrčím sa a pomaly namáčam nohy. Voda páli, ale dá sa to vydržať. Som na kolenách a dá sa to tiež vydržať. V pozadí hrá pesnička s názvom „V úzkych“. Príde mi to ako nevydarená metafora.

Prstami rozhrabávam vodu, oblievam ňou svoje unavené telo, postupne sa celá ponáram a privieram oči. Jemne sa mi zatočí hlava z tepla. Opatrne si opláchnem tvár, zakláňam hlavu a roztopašne ju prevraciam zo strany na stranu. Usmievam sa. Kúpeľňou znie „Jak se ten chlap na mně díva“:

k ránu, když se sama koupu
laská mě voda laskavá
a horká tak, že z těžka dýchám
ach, voda.. ve mně zůstává

Cítim sa ako hrdina tej pesničky. Príde mi to neuveriteľné ako nádherne všetky slová do seba zapadajú. Spievam si a roztáčam kaleidoskop pohyblivých obrázkov plných mužov môjho života. Akokoľvek to zvláštne znie, uvedomujem si, že som šťastná osoba, aj keď nie všetko vyšlo tak ako by som si priala. Vybaví sa mi pohľad na dnešnú poštovú schránku môjho suseda. Pod jeho meno pribudlo meno jeho priateľky. Pobavilo ma to. Spomenula som si na Severana. Bývali sme spolu asi týždeň, keď ma zavolal ku schránkam a ukazoval na tú svoju. Nechápavo som pozerala a potom som tam uvidela svoje meno. Hmm. Ten chlap ma fakt miloval.

Úsmev sa vytratil a v hrdle sa objavila hrča, rýchlo som sa ponorila pod vodu. S otvorenými očami pod vodou som sa pozerala na strop a slzy sa strácali vo vode. Neviem ako dlho som tak prázdno pozerala. Viem len, že hrča rástla a nedovoľovala dýchať. Prudko som sa vynorila a zacítila pálivú bolesť v chrbte. Bolesť v chrbte znamená nedostatok podpory a opory. Tak to nejako cítim, aj keď viem, že to dokážem zmeniť, lebo všetko je v hlave, z nejakých neznámych dôvodov masochisticky v tomto stave zotrvávam a čakám na záchranu, ktorá neprichádza. Chcem, aby ma niekto zachránil a pritom viem, že zachrániť sa môžem len sama.

Rozhodnem sa odlepiť náplasť na chrbte. Asi je čas zbavovať sa náplastí. Otvorené rany sa hoja rýchlejšie ako tie prelepené. Odtrhávam kraje. Nie je to až také bolestivé ako v mojich predstavách. Kecám. Iba horná a bočná časť nebolí. Na spodnej časti bližšie k zadku cítim každý jemný chĺpok môjho tela. Vyhŕkne mi slza a ja sa nahnevám na seba. Urobím rýchly pohyb pravou rukou a mám pocit, že cítim svoje vnútro. Nemôžem dýchať. Zatínam zuby a vydychujem všetku tú bolesť. Po chvíli pociťujem úľavu ako na stretnutí s Danielou a Natašou.

Obe som stretla včera.

Daniela je cvičiteľka jógy, také to slniečko s pozitívnou energiou. Nikdy som ju tak nevnímala, ale včera áno. Včera som mala pocit strašnej úľavy už len keď som ju zbadala. Nevideli sme sa asi polroka. Usmiala sa na mňa a v jej očiach som videla, že ma rada vidí. Bolo to veľmi príjemne. Mám veľa ľudí vo svojom okolí, ktorí ma radi vidia, ale toto bolo predsa len trošku iné. Vyvolalo to u mňa spomienky na staré dobré časy, keď som chodila cvičiť pravidelne a s plnou dávkou endorfínov sa vytrácala v uličkách Bratislavy. Mala som pocit, že odo mňa nič nebude chcieť, ale ja naopak veľa dostanem. Asi toto bol dôvod mojej ozajstnej radosti. Príležitosť robí zlodeja. Chcela som si ukradnúť kúsok energie len a len pre seba bez žiadneho prísľubu vrátenia. A tá predstava mi robila dobre. Predstava, že konečne dostanem, že je tu niekto, kto má schopnosť mi dať to čo potrebujem.

Natašu som videla včera prvý krát. Je to psychológ. Rozhodla som, že to skúsim, že mi možno otvorí oči, že mi možno vysvetlí, prečo stojím na jedno mieste, aj keď viem, že mám ísť dopredu a svoj stav mám zanalyzovaný spredu aj zozadu. Bolo to divné. Pýtala sa ma ako sa cítim. Povedala som nijako. Pýtala sa čo od nej očakávam, povedala som neviem a neskôr dodala nový začiatok. Len tak sme sa rozprávali a mne sem tam tiekli slzy, pri niektorých veciach mi jednoducho vždy tečú. Chcela, aby som popísala, čo cítim. Hľadala som slova a ona skonštatovala, že neviem popísať svoje pocity. Povedala som jej, že nemá pravdu, že ich viem popísať až príliš dobre, ale nemám rada nepresnosti vo vyjadrovaní. Nepresnosti môžu znamenať nedorozumenia. A ja nemám rada nedorozumenia. Už ani neviem o čom všetkom sme sa bavili, viem len, že na konci sa ma opýtala ako som sa tam cítila a ja som stroho odpovedala fajn pokec. Myslím, že bola sklamaná. Opísala som jej stretnutie s Danielou a ten pozitívny pocit, ktorý vo mne pretrvával. Neviem prečo, ale cítim, že v ten moment som u nej naštartovala také to predsavzatie „ja ti ukážem aká som dobrá.“ Môžem sa mýliť. Aj keď nemyslím.

Pri tomto obrázku sa musím usmievať. Uvedomujem si, že často ľudí posúvam, tým že ich vyprovokujem. A na konci prídu a bijú sa do pŕs akí sú dobrí. A ja sa iba potmehúdsky usmievam a nechávam ich v tom.

Precitnem. Voda je studenšia. Už dávno som nebola tak dlho vo vani. Vlastne niekoľko rokov. Šampónujem si vlasy. Oplachujem a nanášam kondicionér. Vypúšťam vaňu a pozerám na leukoplast odložený na jej okraji. Rozmýšľam nad negatívnymi pocitmi a dospievam k presvedčeniu, že ich budem odliepať rýchlo a rázne, aby to len tak zaštípalo a veľmi nebolelo. Mám okolo seba úžasných ľudí a mám ich veľmi rada, ale na druhej strane mi niekedy nič nedávajú a cítim ako ma oberajú o posledné zbytky energie, ktorú mám. Je čas byť viac sebecká alebo len sa mať viac rád a nedávať, keď nemám.

Som predsa len ohrozený druh a ten treba chrániť. Sklony k sebaobetovaniu nechávam pre iných.

Sprchujem sa a striedam teplý prúd so studeným. Zhlboka nadychujem všetky príjemné veci, ktoré mi robia v živote radosť, aby som vzápätí mohla vydýchnuť nepotrebné starosti. Znie to neuveriteľne, ale funguje to.

Nádych.

Výdych.

Nádych.

Výdych.

V zrkadle sa na mňa pozerá nový začiatok a Naďa spieva „Všechno je jak má být...“

Usmievam sa.

Pocity sú dôležité a ja som ohrozený druh...

Omotám sa do uteráka,

nalejem si pohár,

sadnem na hojdačku,

pozerám do diaľky

a vidím to...

Dýcham.