vesper

Dnes ma čaká veselý deň. Ráno idem nacvičovať chytanie svadobných kytíc a poobede možno jednu chytím. Rozmýšľam, čo budem od toľkého šťastia robiť a či som naň vôbec pripravená. Chytanie kytice je veľmi zodpovedný akt, to nemôžem nechať len tak, táto túto šancu by som nemala premrhať, je jedinečná a vzhľadom na osadenstvo, v ktorom sa pohybujem, by sa nemusela opakovať. Pozitívnych príkladov je čím ďalej, tým menej...

Sharon sa dnes vydáva. Nikto to netuší. Len ja, oni dvaja a narýchlo zohnaný svedok zo včera. Viem o tom už zopár týždňov. Je to celkom zábavne baviť sa o svadbe toho druhého a v hlave si zároveň premietať tú vlastnú realizovanú v minulom tisícročí.

Mala som krásnu svadbu. Porušila som síce všetky rodinné pravidla a ako prvá z početného rodinného klanu, som okresala počet svadobných hostí z rodiny. Považujem za absolútne neprípustné pozývať ľudí len preto, že sa to patrí. Toto veľké malomeštiacke pokrytectvo nepodporujem. V tom čase som asi urazila polovičku rodiny, aj keď v konečnom dôsledku to asi uvítali. Nepozvala som ja, nepozvali ani oni, len teraz neviem, či sa mám radovať alebo plakať. Skôr radovať. Svadby bez osobného zainteresovania neabsolvujem.

Dnes to bude iné. Dnes sa vydáva Sharon. Sharon je nádherne stratený prípad. V stredu mi volala a hovorí: „Našla som v špinavých veciach ponožku veľkosti 38, čo mám robiť?“ So stoickým pokojom sebe vlastným som nezainteresovane odpovedala: „Nič. Nerob paniku.“

„Počkaj ako nič? Počuješ čo ti hovorím, za dva dni sa vydávam a dnes som našla ženskú ponožku v jeho batožine?!?“

„A čo by si chcela robiť?“

„Vlastne nič. Hmm. Kedysi som pchala svoje ponožky do batožiny druhých a dnes ich periem...“

Takto nejako začal náš rozhovor o ponožkách. Bolo to zvláštne. Kedysi by sme špekulovali, spriadali plány, balili kufre, hystericky odchádzali a v stredu nič. Sharon bola neobykle pokojná. Ja som zvyčajne stále rozvážna a nezvyknem robiť paniku. Ten pokoj a to bezmocné zmierenie bolo zarážajúce. Zmierenie so skutočnosťou, že hranice akceptovateľnosti sa záhadne posúvajú, že miera tolerancie sa zväčšuje, že možno začíname obrusovať svoje vlastne ja. Dobre sme sa na tom bavili. Ponožka sa samozrejme vysvetlila. Sharon často robí z komára somára, ale ten rozhovor, to tiché zmierenie vo mne rezonovalo ešte nejakú chvíľu.

Ale dnes by som mala písať veselo. Dnes je predsa veselý deň. Sharon sa vydáva a ja jej idem svedčiť. Prehovorila som ich, aby si zadovážili svadobné prstienky, jej polovičke, sme vysvetlili, že obrúčka na ruke muža je nehorázne sexi a pre väčšinu nezadaných, je to stopka. Nespomenuli sme skutočnosť, že pre ten zbytok je to magnetická výzva poskytujúca informáciu „je náchylný sa usadiť.“ Z taktických dôvodov sme tento skrytý odkaz zamlčali.

Sharon bude mať aj svadobnú kyticu. V stredu sa ma pýtala, že aká sa mi bude páčiť. Neveriacky som hľadela na telefón a dúfala, že tento stav je len dočasný a spôsobený hormónmi pod vplyvom ktorých momentálne funguje. Potom mi vysvetlila, že nechcela svadobnú kyticu, ale ide jednu zadovážiť, lebo dnes budem mať jedinečnú šancu ju chytiť. Budem tam jediná. Ovalila ma nečakaná váha zodpovednosti. Fúha, len či to unesiem.

Zodpovednosť za budúcnosť.

Idem pre istotu skôr.

Nacvičím si to s loptičkou a poobede chytím šancu za pačesy.

Takáto príležitosť by sa nemusela opakovať.

A pozitívnych príkladov potrebujeme viac.

p.s. Sharon nezabudni, SME TAKÉ AKÉ SME (-: