vesper

Som unavená. Tak strašne unavená, že neviem spať. Cítim svoje oči. Cítim ako bolia. Bolí ma celá Vesper. Hlava sa nedá vypnúť. Off prestalo fungovať už neviem koľký deň. Myšlienky sú chaotické. Spím tri hodiny denne. Od polnoci do 3.10. Už tretí deň je to takto. Už tretí deň...

Myslím na Alexa. Celý čas na neho myslím. V piatok som mu poslala správu, len takú akože veselú. Odporučila som mu nejaké knihy, filmy a dúfala, že odpíše mám sa dobre. Neodpísal a ja som vedela, že to nie je dobre. Lebo keď je, zvyčajne odpíše. Mám to za ten čas poctivo odpozorované.

Telefonujem s Kamkou. Ona je na jednom konci Bratislavy ja na druhom. Strašne táram a snažím sa prísť na to, prečo nechodím na pohreby. Bola som len na jednom. Bolo to vo februári 1986. Umrel dedo. Pamätám si z neho každý detail. Všetko. Úplne všetko. Pamätám si veľa ľudí. Ľudí, ktorí na neho nadávali a teraz sa tvárili ako je im to všetko ľúto, ľudí, ktorí ho neprišli pozrieť ako bol rok dlhý a teraz predstierali, že im bude chýbať, ľudí, ktorí to brali za spoločenskú udalosť ukázať sa, lebo sa to patrí. Odmietla som tam stáť v prvom rade. Stála som pri strome a v sebe som mala strašný hnev. Bola som nasratá na celý svet. Nerozumela som tomu. Presunuli sme sa do dedovho domu. Od cintorína k nemu to boli asi tri kilometre. Nenastúpila som do auta, išla som peši. To čo som tam našla, som nepochopila. V kuchyni a v obývačke boli všetci tí ľudia. Jedli, pili, hrali karty a smiali sa. Viem, už viem, čo to znamená, ale vtedy som stála medzi dverami, pozerala na nich a začala kričať: „Kde ste všetci boli, keď vás potreboval?“ Treskla som dverami tak silno, že sa rozbilo sklo. Rozbehla som sa na sihoť, osedlala Mathiasa a rýchlo cválala preč. Ďaleko. Niekam, kde nikto nie je. Zastavila som a plakala, vlastne som plakala celý čas. Tie slzy boli nekontrolovateľné. Sedela som na kameni, pozerala na vodu a hádzala kamene. Pohľad na vodu ma upokojuje ešte aj teraz. Vtedy som si povedala, že na pohreby nebudem chodiť a na žiadnom som naozaj nebola. Vždy prídem neskôr. Ale nie v ten moment, keď sa to odo mňa čaká. Nechodím ani na dušičky. Neznesiem pohľad na tých ostatných. Som sebec. Asi si napíšem zoznam ľudí, ktorých chcem mať na tom svojom, aj keď by mi to malo byť už potom jedno...

Zavolala som Alexovi. Nedvíhal. Rýchlo odpísal:

 „Darling, stretko, ako sa máš?“

„Na figu.“

„To neznie dobre.“

„Už tu nie je a ja namiesto smútku nad ňou rozmýšľam, či sa máš dobre, taká je pravda... Zajtra má pohreb a ja neznášam pohreby, všetci chcú, aby som tam bola, ale ja nechcem, kurva, nechcem, asi som prekliata, žiadne ostrovy istoty, nič, absolútne nič a ty si mal napísať, to bude dobré, lebo vždy si to písal“

„Tak tam nechoď. Pôjdeš tam neskôr. To každý pochopí. A všetko bude dobre... bude.“

Začali tiecť slzy. Len tak z ničoho nič.

Siahla som po knihe Andymon. Je to jediná kniha, ktorú tu mám z detstva. Všetky knihy ostali u matky. Je stará, ošúchaná, ale stále sa k nej vraciam. Teraz sa dá kúpiť len v antikvariáte. Rozmýšľam, prečo sa mi stále po toľkých rokoch páči. Je o pocitoch, nezodpovedaných otázkach, o ich vlastnom objavovaní, detailnom individuálnom popise, vnímaní a zodpovedaní. Začína otázkou „odkiaľ?“

Odkiaľ prichádzam? Čo som? Kam idem?

„Nie som si istá, či na otázky indiánskeho básnika, ktorého existencia je zahalená, odpovedať časopriestorovo, či si tie otázky vôbec žiadajú jednoznačnú odpoveď, alebo vyjadrujú len pocit cudzoty vo svete, ktorý sa k človeku stavia raz nepriateľsky, alebo naopak priateľsky a ktorý sa on usiluje dobyť činmi a pojmami. Ale môžem byť cudzia vo svete, ktorý som vytvárala? Chtiac-nechtiac si musím priznať, že z týchto otázok sa ku mne prihovára otvorenosť sveta, nekonečnosť priestoru a času...“

Cez deň som čítala Good to great. Tiež sa k nej rada vraciam, dáva odpoveď na otázku ako sa dá z dobrej spoločnosti urobiť skvelá. A pripomína mi rovnaký koncept ako Andymon, aj keď z úplne iného uhľa. Tiež hľadá odpovede na otázky odkiaľ prichádzam, čo som, kam idem. Hmm. Sú to základné otázky pri stanovovaní poslania, vízie a hodnôt firmy. Na prvý pohľad úplne nepodstatné veci, ktoré však tvoria základ úspechu. Aspoň podľa mňa a podľa Collinsa vlastne tiež.

Treba vedieť zodpovedať tieto otázky, len potom sa dá nájsť smer a dôjsť k cieľu. K cieľu...?

Mám rada hľadanie odpovedí.

Problém je, že niekedy neviem povedať dosť.

Vtedy sa zacyklím

a proces odcyklenia

je u mňa

kurevsky dlhý.

Nepoznám OFF.

Dali by sa o tom popísať knihy, ale dnes si hovorím na čo? Koho to ešte zaujíma?

Už neplačem. Hrajú „some people“, hmm, celkom pekná spomienka na mladosť.

Idem.

Ale neviem kam dôjdem.

Jedno, ale viem určite, k tomuto sa už vracať nebudem.

To video stále neviem zmenšiť, sakra.