vesper

Tak som včera zavolala ďalšiemu expertovi na kríže. Polomŕtva som mu vysvetľovala, že už ma to nebaví a nech so mnou robí hocičo, len nech mi pomôže. Som predsa zdravý jedinec, teda aspoň fyzicky, o mojom mentálnom stave by sa dalo pochybovať, bývalý vyslúžilý športovec nezvyknutý sa sťažovať na bolesť. Nehovoriac o tom, že prach bolesti mám posunutý vo vzduchoprázdne, a keď sa už naozaj dovalím k doktorovi, vyzerám veľmi zdravo a oproti mne zvyčajne stoja pýtajúce sa pohľady, čo tu vlastne robím. Je to neuveriteľné, ale vždy je to rovnaké.

Vždy, keď to vidím, vyjaví sa mi môj nástup do pôrodnice, fúzatá sestrička, jej premeriavací pohľad a jej suché konštatovanie po informácii v akých intervaloch mám kontrakcie, že to by som musela vyzerať inak, a že sa mám vyzliecť. Ja vážne netuším ako vyzerá človek s trojminútovými kontrakciami, ale podľa jej úsudku asi nie tak zdravo a rozhodne sa nevezie nočákom do pôrodnice. Bolo to celkom vtipné skoré ráno. Mládežníci sa vracali z nočného záťahu a ja som sa viezla do pôrodnice. Bol to jediný večer, kedy sme vrátili Ladu svokrovi, lebo sme netušili, že by to práve vtedy mohlo prísť. Chcel sa volať taxík, ale prišlo mi to zbytočné a tak sme išli nočákom. Často mi veľa vecí príde zbytočných a potom to aj tak vyzerá.

Druhý podobný pohľad sa objavil o pár rokov neskôr. Lyžovala som a nejako som ten zamrznutý kopec na Skalke nezvládla. Noha sa mi vykrútila do zvláštneho tvaru, ale keďže som nechcela kaziť zábavu, poobväzovala som si to a k doktorovi som išla o tri dni po návrate z hôr, keď už som sa takmer neobliekla do mojich riflí kvôli nadmerne opuchnutému kolenu. Povyťahovali mi vodu a krv a povedali bude to fajn a normálne som sa pustila do svojich obvyklých aktivít. O dva mesiace na to som hrala tenis a ten zvuk, pri ktorom som sa zvalila na zem, keď mi tam zaprašťalo vyľakal tuším viac mojich súperov ako mňa, oblial ma studený pot, telom prebehla triaška a po malom rozcvičení som chcela pokračovať. Opätovne som skončila len s vyťahovaním vody a krvi z kolena a fungovala som ďalej. Síce sa mi sem tam stalo, že sa mi koleno samovoľne podlomilo a keby som sa niečoho nechytila asi padnem, ale inak to bolo fajn. Dorazila som sa na oslave, kde som nožičky dvíhala tak vysoko, že po jednom výkope som ostala na zemi a potom som si povedala, to už asi nie je normálne a nebolo. Objavila som sa v nemocnici, kde som prišla rezkým krokom a v očiach ostatných som bola asi ten najväčší hypochonder. Nesťažovala som sa. Nejojkala som. Nerobila som nič, len som sa zabávala. Spomínam si na fešného ortopéda, ktorý ma zachraňoval, keď mi ostala kľučka v ruke v prezliekarni a po naliehavom buchote mi otvoril. To som ešte netušila, že na druhý deň za zvuku soundtracku z filmu Pulp Fiction sa mi bude masochisticky hrať s kolenom. Výsledkom je šesť otvorení kolena a dve nádherné neprehliadnuteľné sexi jazvy, o tých jednoštichových nehovorím. Ale chodím, dokonca aj behám, namiesto päť krát do týždňa už len dva, namiesto squashu a badmintonu už len prechádzky, jednoducho ako taký mladý dôchodca.

Medzitým sa odohralo divadielko so žlčníkovými kameňmi. Také divadielko vyzerá asi tak, že po všetkých vyšetreniach máte neuveriteľne dobré výsledky a nikto nechápe prečo vás v tom trojuholníku pod kozami pichá a po operácií vám ponúknu dvojcentimetrový šuter ako suvenír. Vedľajším efektom je nečakané zhodenie kíl, ktoré ste nemali a vyzeráte ako z koncentráku. Ale inak pohoda len na kapustu s knedľou čakáte trošku dlhšie.

No a teraz môj úžasný chrbát, na ktorý som mimoriadne pyšná. Pyšná som na ten tvar, nie na tú devastáciu, ktorú som si spôsobila. Vo štvrtok oslávim štyri týždne a dnes som sa, síce trošku netradičným spôsobom, poriadne dozvedela čo mi vlastne je. Otvorila mi sestrička meter osemdesiatpäť vysoká, atleticky stavaná, nakrátko ostrihaná, normálne, že pekná. Teraz si uvedomujem, že by som asi mala napísať sestričko alebo brat, lebo to bol chutný mladý muž. Lekár bol starší a veľmi charizmatický. Celkom dobre sme sa zabávali, keď som mu vysvetľovala, že ma to fakt boli, aj keď viem, že vyzerám úplne zdravo. Povedal len, vyzlečte sa. Poobzerala som sa po ambulancii a prichytila sa pri myšlienke, že sa nie je kde schovať pred mladou sestričkou. Zahodila som pomyselný ostych a ostala som v bielizni, ponacvičovala som si chôdzu po špičkách, po pätách, premeral mi dĺžku nôh od bedier a brucha až po kotníky, odhalil skutočnosť, že pravú nohu mám a teraz si neviem spomenúť dlhšiu alebo kratšiu o jeden centimeter v dôsledku vystreľovania bolesti do pravej strany, vyskúšal so mnou rôzne polohy na lehátku, keď mi kázal postaviť sa a oprieť o lehátko. Normálne túto polohu mám rada, ale v ten moment som zneistela. Pristúpili obidvaja ku mne zozadu a starší mi prikázal počítať od sto smerom dole vždy mínus tri čísla. Opýtala som sa len prosím, to vážne? Že áno.

Sto, deväťdesiatsedem, deväť--------------------- auuuuuuuuuuuu to bolí, nemôžem počítať, kričala som.

Pokračujte, kričal on.

Zaťala som zuby a počítala, ale sústrediť sa na presnosť bolo takmer nemožné. Otupená som tliachala čísla dve na tri a kričala už dosť. To kričanie nebolo od rozkoše. Žiaľ. Celé to trvalo relatívne krátko, ale mne sa to zdala večnosť pokiaľ mi pichol šesť injekcií do mojej ubolenej časti tela. Museli to byť nejaké konské dávky. Konská dávka pre jednu sprostú kobylu, ktorá opäť podcenila svoju situáciu.

Mám zápal. Rozsiahli zápal tiahnuci sa takmer od lopatky cez kríže až po začiatok pravého stehna. Celkom sa teším, že je to iba zápal.

Síce trošku prechodený, ale iba zápal.

Na to sú účinné lieky a netreba chirurgické zásahy. Neviem prečo, ale aj keď to kurevsky bolí a začínam byť mierne „dizzy“ a miestami ochrnutá, som šťastná a cítim, že sa toho zbavím veľmi rýchlo.

A nielen toho.

Často mi veľa vecí pripadá zbytočných a potom to tak vyzerá. Odďaľovaním sa veci nevyriešia. Niekedy sa treba vyzliecť.

Vyzliekam sa.

Pekne pomaly.

A nie vždy platí, že trpezlivosť zvyšuje rozkoš.

p.s. ĎAKUJEM ZA KONTAKTY (-: