vesper

Niekto sa ma opýtal, čo mám nové. Nič. Ak nepočítam vlasy pod lopatky, pravidelný sex, jednu jazvu a skutočnosť, že som o pár kíl ľahšia, absolútne nič. Potom nasledovala otázka, čo vlastne robím celé dni. Nič. Čítam, krútim hlavou a špekulujem, čo mám robiť, aby som opäť mohla niečo robiť. Zúčastňujem sa zbytočných stretnutí a v praxi si overujem svoje teórie, aby som si následne potvrdila, že som mala pravdu. Takto márnim čas a mám to ako také ospravedlnenie, že vôbec niečo robím. Inak nerobím nič.

Je to úplne haluzné obdobie ničnerobenia a plánovania návratu do korporátneho biznisu. Od môjho rozhodnutia ubehli tri mesiace. Predpokladám, že budem potrebovať ešte tri, aby som niekde reálne nastúpila. Šesť mesiacov je odhadovaná doba, pre nájdenie ako tak vhodnej práce pre ľudí, ktorí sa pohybovali vo vyššej príjmovej skupine. Pokiaľ by som bola flexibilnejšia a odišla von, doba by bola kratšia. Nie som. Potrebujem zostať tu.

Na stole sa mi povaľuje konkrétna ponuka z Moskvy a Bukurešti a v schránke zamietací list zo slovenskej personálky „S poľutovaním Vám však oznamujeme, že Vás naša spoločnosť, aj napriek Vašim schopnostiam, vedomostiam a skúsenostiam neposúva do ďalšieho výberu v súvislosti s touto pozíciou. Váš životopis nás veľmi zaujal, ale pre nášho klienta je veľmi dôležitá skúsenosť vo výrobnej spoločnosti s viac ako 500 zamestnancami...“

Nad odpoveďou sa pousmejem a nedá mi neodpovedať a informovať slečnu, že spoločnosť XY, v ktorej som pracovala, je výrobná spoločnosť a pracuje  tam 1000 zamestnancov, nech si dievča rozšíri obzory a poprosím ju o skartovanie mojich osobných údajov. V duchu oceňujem skutočnosť, že vôbec prišla odpoveď. Nad neznalosťou len mávnem rukou a sľubujem si, že nebudem mať už žiadny kontakt s personálkami, aj keď vďaka kríze majú často pozície, ku ktorým by sa v minulosti nedostali.

Je to vážne zvláštne. Doteraz som si nehľadala aktívne prácu a vždy ma niekto oslovil. Zvyčajne to boli zahraniční headhunteri. Ten prístup je tak diametrálne odlišní, až ma to desí.

Prišiel ďalší mail. Píše riaditeľ, ktorého som stretla včera. Bolo to veľmi vtipné stretnutie, zúčastnila sa ho aj osoba, ktorá dočasne odchádza z danej pozície a hľadá nástupcu na zastupovanie. Inzerát znel na pozíciu „xy riaditeľ“. Na stretnutí sa ukázalo, že kompetenciami ide o pozíciu „xy administrátor“. Opýtala som sa  jej koľko má ľudí na oddelení. Povedala číslo, ostala som v nemom úžase a neohrabane sa spýtala, čo tam všetci robia. Slečna zahapkala a pustila sa do vysvetlenia, riaditeľ sa usmieval a ja som sucho zhrnula fakty z praxe. Nedalo mi to, aj keď viem, že niekedy by som mohla držať jazyk za zubami. Myslím, že tá slečna ma nemá rada. Riaditeľovi som pekne poďakovala, napísala, čo by mal urobiť v danom oddelení a ponúkla externú spoluprácu. Nevylúčil ju a práve píše, že stretnutie máme o dva týždne. Potešil.

A takto by som mohla pokračovať ďalej a rozoberať „krivdy“ spáchané na mojej dokonalej osobe. Oukej pokus o žart. O práci sa vlastne nechcem baviť. Situácia nie je ružová a ja si už dávno nerobím ilúzie o trhu.

A tak nerobím nič.

Čítam,

krútim hlavou

a špekulujem,

čo mám robiť,

aby som opäť mohla niečo robiť.

Tak trochu čakám na zázrak a zaplatenú faktúru, snívam a čas si krátim čítaním. Prečítala som 19 kníh a do pozornosti dávam „Nevyšlapanou cestou“.

Zvoní telefón.

Ďalšie stretnutie vo štvrtok.

Že by som im krivdila?

Alebo sa len trh začína hýbať...