vesper

Nemám rada slovo úprimnosť. Snažím sa prísť na to odkedy ho nemám rada, ale nič konkrétne ma nenapadá, len prvotná súvislosť v morbídnom spojení „úprimná sústrasť“. Už len toto spojenie znie falošne a ešte keď si predstavím pomer tých „úprimných ľudí“, ktorí to neuvážene vyslovujú, je mi zle. Vždy, keď ho počujem spozorniem. Nie nad spojením „úprimná sústrasť“, ale nad slovkom „úprimná, úprimný, úprimné, úprimne, úprimnosť“ vo všetkých podobenstvách a nie len tých gramatických. Zvyčajne sa dobre bavím na inzerátoch s textom „hľadám úprimne dievča alebo som úprimný mladý muž...“. Intuitívne ich preskakujem. Vyhýbam sa ľuďom, ktorí to o sebe tvrdia. Neverím ani jednému z nich.

Snažím sa prísť na to čím to je, čo ma na tom slove tak irituje. Asi jeho neopatrné používanie. Asi jeho umelé prikrášľovanie okolností, jeho, v dnešnej dobe, sprofanovaný význam. Každý sa ním oháňa, každý to hľadá, ale len zopár ľudí takých naozaj je a tí to o sebe zvyčajne nehoria nahlas. Nemajú tú potrebu. Aspoň si to myslím.

Jednoducho pôsobí na mňa toxicky a vyvoláva u mňa ironický úsmev Žolíka. Predstavuje pre mňa dokonalosť položenú na piedestál očakávaných hodnôt. A ja v dokonalosť neverím.

Som úprimná? Nie som. Hlavne sama voči sebe.

Som otvorená? Som. Hlavne voči druhým.

Niekto v tom nevidí rozdiel. Ja áno. Je to taká moja vlastná hra so slovíčkami založená na dlhodobom pozorovaní jeho implementácie v praxi.

Viac uverím človeku, ktorý o sebe povie, že je vypočítavý ako úprimný. Je v tom istá zvrátenosť, ale priznať si, že zlyhávam svedčí o väčšej úprimnosti ako samotné slovo úprimnosť.

Niekto napísal, že píšem úprimne. Ja neviem, či píšem úprimne. Píšem otvorene, to viem určite. Ale úprimne? Úprimne asi nie, to by som musela byť najskôr úprimná sama voči sebe. A to nie som. Často sa klamem.

Často hrám hru s vlastnou intuíciou a snažím sa ju presvedčiť o veciach, ktoré nie sú pravda a ktorým chcem veriť. Vytváram si obrazce o dokonalom svete a pri tom viem, že ten náš je totálne nedokonalý. A potom príde pád, moje obrazce do seba nezapadajú, nie sú presne také ako si ich v hlave nalinajkujem a ja sa prestávam tešiť. Všetci ma uisťujú, že aj tak to je fajn, ale vo vnútri to tak necítim a začínam proces môjho vnútorného analyzovania. Zacyklovania by bolo asi výstižnejšie.  Pritom sú to často úplne hlúposti.

Viem to, ale napriek tomu to robím zas a znova. Niekedy mi to pripadá ako také čakanie na Godota. Viem, že nepríde, ale stále ho čakám. Viem, že dokonalosť neexistuje, ale stále ju chcem. Moje podvedomie po nej túži, aj keď vedomie vie, že neexistuje.

Defekt ako vyšitý.

Defekt sa prelepuje náplasťou, len neviem, či o rozmere 190mm krát 110mm. Mojou náplasťou bolo a možno ešte je, moje klamanie samej voči sebe. Milosrdná lož je každému milšia ako krutá pravda, aj keď lož je lož a pravda je pravda.

Hmm.  

K niektorým výrazom by som zakázala používať prídavné mená opisujúce ich charakter. Už len samotný uisťujúci popis devalvuje ich hodnotu. Ako by sme sa chceli presvedčiť intenzívnejšie o ich pravom význame. Ale prečo sa presviedčať, keď pravda je pravda a lož je lož...

A ja som len vypočítava mrcha, ktorej úprimnosť nesvedčí.

Som vypočítava? Som. Rovnako ako každý iný smrteľník.

A to som chcela písať o včerajšej oslave, ktorá sa každému páčila a mňa vôbec netešila. Mohol vzniknúť celkom vtipný príbeh o taxikárovi, ktorý zaviazal oslávencovi oči pri vstupe do vozidla neoznačenému značkou TAXI a vyvolávajúcom predstavu o vagabundovi a malom únose, o zle uviazanej kytici žltých ruží, ktoré som dala previazať a kvetinárke, ktorú som vytočila do stavu nepríčetnosti, o fotografovi, ktorý nemal aparát, o torte, ktorá bola úplne otrasná, ale chutila skvele, o veselých darčekoch, piatich pornách, vankúšiku na pokojný spánok, štrasovom zapaľovači, golfových paliciach, kabelkách, lístkoch, kvetinách, ale aj o iných dvoch nečakaných oslávencoch, prilbe, cédečku a biči, o nočnom prekvapení v podobe pánskeho striptízu prevedeným mladým mužom s maskulínnym telom, divnou vyčesanou ofinou a údajne veľkým penisom celkovo pôsobiacim na mňa totálne asexuálnym dojmom, o vystrašenom oslávencovi obávajúcim sa zo zvádzania zhulenej lesby a jedenia špeciálneho koláčiku, o partičke ľudí, ktorá sa v mnohých prípadoch videla včera prvýkrát a ktorá sa údajne dobre bavila.  O tom všetkom, som mohla písať a bolo by to asi aj vtipné a zábavné. Bolo by to hlavne účelové. Nejako nemám chuť.

Celé som to zorganizovala, ale nebavila som sa. Scenár sa nenapĺňal podľa mojich predstáv a ja som sa stala tichým pozorovateľom snažiacim sa na začiatku vtipne prispieť, ale neskôr som sa na to vykašľala. Nerobím to často, ale včera som to urobila. Včera som si povedala, kurva, robte aj vy niečo a myslela som len a len na seba, na bolesť svojho chrbta, ktorá neprechádzala, na skutočnosť, že nebudem za klauna, ktorý baví spoločnosť, ktorý hovorí druhým čo majú robiť, ktorý aj naďalej všetko organizuje a na svoje predsavzatie, že budem sebecká a budem myslieť viac na seba.

Intenzívne som otupovala svoje kacírske myšlienky prosecom a prekladala tramalom, aby som tlmila svoje znechutenie nad ich pasivitou. Pritom vôbec nemuseli byť pasívni, boli možno len sami sebou, to len ja som chcela od nich viac.

Požiadala som zbytok, aby sa postaral o oslávenca a pokračovali v meste bezo mňa. Rozlúčila som sa. V meste pokračovali. Každý individuálne a oslávenec tam ostal na konci sám.

Nasralo ma to a následne som si uvedomila, že tento svet na dokonalosť jednoducho nie je pripravený. Rovnako ako na úprimnosť.

V kurze je momentálne sebeckosť.

Neskôr jedna podskupina zavolala aj oslávenca a pokračovali spoločne.

A neskôr je asi lepšie ako nikdy.

A možno preto tá neutíchajúca hra

 medzi viem

a chcem

a nádej v príchod Godota s úsmevom Žolíka.

To prekladanie proseca a tramalu mi evidentne neprospieva, idem von...

p.s. celkom pekná vykopávka