vesper

Nespím. A začínam sa obávať, že ani tak skoro nebudem.  Mám desať dní. Desať dní na dve debilné skúšky, z ktorých viem prd makový a figu borovú na druhú. Desať dní na dokončenie projektu pre Andreja. Desať dní na život bez povinností. Desať dní...

Namiesto intenzívneho učenia len rozmýšľam, či sa to dá zvládnuť a ako to zvládnuť. Robím milión päťsto vecí, len tie, ktoré mám robiť nerobím. Nadávam si, že sa mi to opäť stalo, že som to opäť posrala a snažím sa pochopiť prečo. Prečo? Prečo to vždy nechám zájsť tak ďaleko a vedome sa týram, či ten môj proces ohlupovania som už trochu neprešvihla, alebo som sa už dostala na hranicu, kedy na to nemám. Áno aj to mi preletelo hlavou, i keď asi viem, že to nie je pravda. Potom, ale nerozumiem, prečo to robím...

Namiesto toho, nerobím nič. Vlastne nie. Robím predsa milión päťsto iných vecí. Sadím kvetiny a počítam koľko nových výhonkov majú zo dňa na deň. Varím komplikované jedlá a vymýšľam jedálny lístok na tento týždeň. Márnim čas čítaním hlúpostí na webe. A rovnaké hlúposti následne  vypisujem. Fascinuje ma rozhľad niektorých diskutujúcich, fascinuje ma ich schopnosť argumentácie encyklopednými faktami a nehovorím o wikipédii. Vtedy si prídem hlúpo a mám chuť byť ako oni. Ale potom idem na večeru a druhá strana žasne nad mojou schopnosťou nájsť odpoveď takmer na všetko. Vzhliada ku mne, nahlas vyslovuje obdiv k mojim vedomostiam, ktoré vedome už nejakú dobu sa snažím nezískavať a vtedy si prajem byť jednoduchá. Chcem nevedieť.

Následne si spomeniem na rozhovor s jedným blogerom, ktorého rada čítam. Má neuveriteľný štýl písania, neuveriteľnú schopnosť používať skryté dvojzmysly okorenenými cudzími slovami. Tá masa je tak namixovaná, že aj ja sem tam siahnem po slovníku. Žiadne slovko tam nie je navyše. Každé jedno má svoj význam. Keby chýbalo, nebolo by to ono. Bolo by to ako s neosolenou polievkou. Pýtala som sa jej ako to robí a vtedy povedala niečo ako: „Vieš, vedela som, že nie som pekná a tak som si povedala, že budem aspoň múdra... a hrabala som sa v slovníkoch cudzích slov a čítala encyklopédie...“  Pobavilo ma to. Predstavila som si seba ako vedome pracujem na svojej jednoduchosti. Opomeniem skutočnosť, že vyzerá veľmi dobre.

Spomenula som si na svoju mladosť a zarytosť v knihách. Kedysi som strašne veľa čítala, doslovne som bažila po nových vedomostiach, nie z dôvodu byť iná, jednoducho som to potrebovala k svojmu prežitiu ako chlieb na raňajky, ale časom som prišla na to, že byť chytrý sa veľmi nenosí. Väčšina ti nerozumie. A vedome som začala eliminovať používanie cudzích slov vo svojom prejave. Nebolo to len v cudzích slovách samozrejme. Chytrosť nie je o cudzích slovách. Vedome som začala čítať nekomplikované veci a strácať prehľad.  Výnimku tvorila práca, aj keď tam to tiež bolo niekedy na škodu. Zábavná na tejto hre bola skutočnosť, že aj keď som naozaj nevedela a otvorene som sa k tomu hlásila, nikto mi neveril. Ľudia veria tomu čomu chcú veriť.

Nezabudnem na to, ako som mala niečo málo po tridsať a v priebehu jedného mesiaca mi trikrát povedali, že som „overqualified“. Mať niečo po tridsať a žiť s vedomím, že som podľa iných „overqualified“, je peklo. Obzvlášť, keď môj vnútorný pocit hovorí niečo úplne iné a v oblasti, v ktorej pracujem si stále pripadám neskutočne hlúpo. Nie, to nie je falošná skromnosť. Falošná skromnosť a ja k sebe nepatríme. Jednoducho to tak cítim. Cítim, že sa dá ísť ďalej, že je milión päťsto ľudí lepších ako ja a mám potrebu sa k ním priblížiť, ale vzápätí sa pýtam a prečo? A potom sa bojím, že mi na večeri zase niekto povie, že som chytrá a ja budem vedieť, že sa druhá strana necíti komfortne.

Začala som komunikovať jednoducho, tak aby mi bolo rozumieť. Bolo pre mňa dôležité, aby mi bolo rozumieť. Ale aj tak mám pocit, že mi niekedy nikto nerozumie. Asi to bude tým, že sem tam prestávam sama sebe rozumieť.

Pripadám si bezmocne pred sebou samou. Pred svojou neschopnosťou dokončiť niečo. Dokončiť to, čo je pre mňa dôležité. Ale je to naozaj dôležité, keď to nie som schopná dokončiť? Alebo naozaj už na to nemám? Druhýkrát pochybujem o tej istej veci.

Pochybujem o svojej schopnosti.

Pričom viem, že pochybovať sa nemá.

A keď, tak iba chvíľu.

A potom treba veriť. Teoreticky mám všetko zmáknuté, tak prečo? Prečo to robím...

Prestávam sama sebe rozumieť.

A mala by som spať.

Toto predsa chytrí jedinci nerobia, že by som dobehla už do cieľa?

Tá moja ambivalentnosť ma raz zničí...