vesper

V hlave mi doznieva jeho vôňa, na jazyku jeho chuť, na krku jeho dotyky, v ušiach jeho smiech a v očiach... Čo vidím, keď ich zavriem? Dá sa vidieť, keď sú oči zavreté? Asi áno, lebo ja vidím pocity. Veľa pocitov. A keď ich vidím, usmievam sa.

Stretli sme sa pod hodinami. Volal mi. Videla som ho z diaľky, biele tričko, kockovaná modrobiela košeľa, ruky zasunuté vo vreckách a na uchu telefón. To, že má úžasný hlas, je vtipný a veselý som vedela z našich dlhých nočných rozhovorov, ako vyzerá som neriešila. Chcela som ho stretnúť. Chcela som vedieť, či sa nemýlim, či moja intuícia je správna, či vie dobre vyberať, či mám presný odhad, či je to naozaj také dobré, aby to mohla byť pravda.

Keď som ho uvidela zblízka, napadlo ma, že vyzerá lepšie ako som si myslela. Stál predo mnou vysoký veľký chlap, normálny chlap, čo vyzeral ako chlap. Zarastený. Strapatý. Ležérny. Vyrovnaný. Spokojný. Pokojný. Usmiaty. Nič neriešiaci chlap s rozšírenými zreničkami hovoriacimi, to nie je zlé. V ten moment som bola asi rada, že vlasy boli rozpustené a moje oči hovorili, teba by som si dala. Vzduch bol plný testosterónu.

Je zvláštne, keď človek prekecá hodiny na telefóne s cudzím človekom, ktorého nikdy nevidel, stále môže mať pocit ako keby ho poznal celé roky. Presne ten pocit som mala, ako keby som ho poznala celé roky a z jeho činov som dedukovala, že je na tom rovnako. Svižne pristúpil ku mne, vybozkával na obe líca, aby vzápätí skonštatoval, že sa dva týždne neholil. Ja som mu žoviálne prebehla rukou po zarastenej brade a sucho povedala v poriadku, to už nebude škriabať. Sebaisto ma chytil pod pazuchu a kráčali sme mestom.

Tá sebaistota, tá bezprostrednosť ma fascinovala. Je to tak zriedkavý úkaz, že keď sa objaví cudne klipkám očami a v duchu si krochkám a vychutnávam každý moment. Stála som tak s veľkým chlapom a bolo mi dobre. Pripadala som si tak malo, tak žensky, tak bezpečne...

Povedala som, poďme iným smerom, touto ulicou pôjdu moje večerné kamarátky. Opýtal sa, či sa za neho hanbím. Nie, len chcem, aby si sa cítil komfortne, dodala som. Išli sme im v ústrety. Zoznámila som ich a ďalej sme pokračovali zapadnúť do nejakej prvej krčmy v meste.

Sedeli sme. Popíjali. Rozprávali. Smiali.

Pozerala som na neho, na jeho oči, ústa, nos, bradu, ruky, vlasy, na to ako drží v ruke cigaretu, ako si pripaľuje, vyfukuje dym, hrá sa so zápalkami a rozpráva. Veľa rozpráva. Hľadela som na neho, usmievala sa a hovorila si, to nie je možné, som tu s niekým, kto je môj verný obraz, kto ma tu zabáva, dáva radosť, veselosť, spontánnosť, s kým sa ani minútu nenudím, s kým nie sú žiadne hluché miesta, niekto od koho sa mi nechce ísť domov, niekto koho by som rada ešte dnes bozkávala a overila, či mi aj chutí. Bolo to zvláštne. Bolo to príjemné.

O to viac, že zriedkavo stretávam niekoho, čo i len podobného.

Stretávam veľa ľudí. Stretávam veľa zaujímavých ľudí, ale pri nich nemám tieto pocity. Nič pri nich necítim. Nevoňajú a tak sa k chuti ťažko prepracujem. Vždy tam niečo chýba a vždy je nejaké ale. Som náročná a vyberám si. Možno raz preberiem a možno nie. Možno len nájdem, to čo chcem, Niekoho, kto ma bude brať takú aká som so všetkými pokleskami a prednosťami. A teraz? Teraz nič. Teraz sú len príjemné pocity hovoriace teba chcem spoznať viac.

Pamätal si každý detail z našich rozhovorov. Každý. Prišlo mi to neuveriteľné. Povedal máš prúžkované tričko, aj minulý týždeň si mala. Áno mala, minulý týždeň bolo červeno-biele a dnes modro-biele, odvetila som a pozrela sa na krabičku od Marlboriek. Údajne krabička od Marlboriek má 9 cm. Povedal mi to on minulý týždeň, keď sme sa bavili o dôležitosti dĺžky. Asi budem vyzerať ako osoba, ktorá sa permanentne baví o sexe, nie je to pravda, ale bavili sme sa aj o ňom. O dĺžkach a technikách, o tom, čo je dôležité.

Pri pohľade na krabičku marlboriek ma napadla dĺžka 9 cm a v duchu otázka, aký má penis. Jednoducho mi to napadlo. Obzerala som si jeho ruky a tvar prstov. Pristihla som sa pri tom, že šmírujem aj veľkosť nohy. Všetko, čo by mi mohlo povedať, aký môže mať penis. Nech mi nikto nehovorí, že to nie je dôležité. Je. Nehovorím, že najdôležitejšie, ale dôležité áno. Neviem nad čím rozmýšľal on, videla som, že sa mu páčim a vedela som, že dnes ho ochutnám. Bez toho neodídem. Túto myšlienku som mala v hlave od prvého momentu ako som mu prešla rukou po zarastenej tvári.

Bozkávali sme sa a on stále rozprával. Povedala som mu buď už konečne ticho a smiali sme sa. Zvyčajne som to ja, kto stále rozpráva, komu sa ústa nezavrú a včera som prišla na to, aké to je, aké to je v duchu si priať „buď už ticho a bozkávaj ma.“

Trochu slintal, voňal po cigaretách a mentolovej žuvačke a chutil mi, chutil mi tak, že som bezostyšne preskúmala chlpatú hruď, brucho, plecia, chrbát. Nižšie som ani nemusela ísť, ale urobila som všetko preto, aby som len letmo prešla po stehne cez rifle a zistila, či ten stoporený úd sa mi zdá dostatočne zaujímavý na vyskúšanie v posteli.  Nemám rada sklamania. Taká je pravda a pokiaľ sa dá, chcem eliminovať všetko nevhodné, aj keď to znie drsne. Sex je dôležitý a v mojom veku asi už viem povedať, s kým ho chcem mať. Nemám záujem o lacné experimenty.

V aute sme sa stále smiali, bozkávali a smiali, smiali a bozkávali a bolo to strašne fajn bozkávať sa a smiať sa, smiať sa a bozkávať sa, chutiť si a cítiť vôňu testosterónu.

V hlave mi doznieva jeho vôňa, na jazyku jeho chuť, na krku jeho dotyky, v ušiach jeho smiech a v očiach... Čo vidím, keď ich zavriem? Dá sa vidieť, keď sú oči zavreté? Asi áno, lebo ja vidím pocity. Veľa pocitov. A keď ich vidím, usmievam sa.

Páči sa mi, tak obyčajne sa mi páči.

Páči sa mi jeho schopnosť rozosmiať ma a byť sám sebou.

Páči sa mi, že je chlap. Úplne obyčajný chlap.