vesper

Práve som prišla domov. Nechce sa mi spať. Mám v sebe tri Martini, jeden minihamburger a dva poháre vína. V televízore beží kriminálka Miami. Mám rada tieto seriály, najviac sa mi páči Las Vegas. Samozrejme film, nie mesto. Mesto nepoznám. V štátoch som vlastne ešte nebola. Moja ratolesť áno už dvakrát a o dva týždne ide opäť. Ešte o tom nevie, ale asi čosi tuší.

Večer som strávila s kamarátkami. Boli sme v divadle. Organizátorka lístkov meškala a ja som bola nahnevaná. Neznášam, keď niekto mešká. V tom som nekompromisná a každý to vie. Na tvrdení „presnosť je výsada kráľov“ niečo bude. Vždy chodím načas, dokonca aj keď hrozí meškanie 5 minút, už 10 minút predtým telefonujem.

Aké zvláštne. Vždy som si vážila svoj čas. Dôkladne som všetko plánovala, len aby som stihla, to čo mám stihnúť. Doslovne som neznášala mrhanie časom. A teraz? Stále chodím načas avšak toľko času, ktorý som premrhala za posledný rok, som nepremrhala možno za celý svoj život. Mám v tom bordel. Dnes sa ma ráno na káve opýtal kamarát, čo robím celé dni.

Usmiala som sa a povedala: „Nič. Vlastne nič.“ A potom som sa pustila do obhajovania vlastného ničnerobenia. Ľudia zvyčajne hovoria, prečo niečo robia a ja to mám nejaké pomýlené, ja hovorím prečo nič nerobím. To tiež úplne nebude s kostolným poriadkom.

Hrali Iluzionistov. Aký príznačný názov na veci okolo nás. Niekedy si myslím, že svet je jedna veľká ilúzia. Medzi ilúziou a podvodom je malý rozdiel. Oba sú klamy, len ta ilúzia je pre nás často akceptovateľnejšia a preto jej dobrovoľne podliehame. Hmm, možno je to samotným názvom. Ilúzia. Keď sa to nahlas vysloví, znie to strašne dobre priam čarovne a záhadne.

Ilúzia...

Ilúzia...

Ilúzia...

Sedeli sme na tvrdých stoličkách pre študentov. Nechcelo sa nám rušiť a ísť na naše miesta. Na scénu prišla Zuza Fialová, oblečená v hnedom kabáte, ktorý po chvíli zhodila. Štyri sliepky sediace na študentských stoličkách sa záhadne usmiali a významne na seba pozreli. Ešte teraz sa musím usmievať, keď si na to spomeniem. Bola pribratá, nohy stále štíhle, ale zadok a stehná o poznanie tlstejšie. Potešilo nás to. Nie, nebola v tom závisť alebo neprajnosť. Vôbec nie. Len sme sa cítili nejako lepšie a spokojnejšie. Asi tak, ako keď vidím na obrázku modelku s celulitídou na zadku. Predsa len je tam určitá dávka malichernosti.

Sme len ženy, malichernosť je nám blízka a často prahneme po ilúzii dokonalosti...

Predstavenie bolo skvelé, vlastne ako vždy. Po ňom sme skončili v bare.

Žiadalo by sa dopísať ako vždy.

A bolo skvele. Ako vždy.

Do baru chodíme jeden krát do týždňa rituálne rozoberať ilúzie života...

Neodpútavaj sa nikdy od svojich ilúzií! Keď zmiznú, budeš ďalej existovať, ale prestaneš žiť.

To som nepovedala ja, ale Mark Twain.

Na Marka som ešte nedorástla, ale tou ilúziou žijem...