vesper

Som v aute. Lepím diaľničnú známku zakúpenú pred dvomi mesiacmi. Až teraz si vlastne uvedomujem, že auto som dva mesiace nepoužila. Bývam v centre a vzdialenosti do 30 minút zvládam peši. A na nákupy do Tesca nepotrebujem diaľničnú známku. Telefonujem. Vždy, keď som v aute telefonujem. Je to taký zlozvyk pozostávajúci z pravidelného dochádzania do práce v minulosti. Hodina tam, hodina späť. Zlaté časy. Tiež to bola diaľnica, kde som poznala každý výmoľ a policajnú hliadku. Handsfree nikdy poriadne nefungovalo. Ani v jednom aute.

Meškám. Volám Kamke. Pýtam sa či už je povolená vyššia rýchlosť na diaľnici. Samozrejme, že nemá tušenia, veď je naša, veď je sliepka. Volám Ivanovi. Ten vie. Ivan vie vždy všetko. Odpovedá, že nie, že mám dodržovať rýchlosť. Doberám si ho a hovorím: „Ale no Ivanko, veď ty ma zachrániš, vždy ma predsa zachraňuješ...“ Ivan sa smeje. Naťahujeme sa asi dvadsať minút. Ivan je kamarát, kamarát na všetko. Často mu volám. Mám chuť s ním rozoberať z akých dôvodov si ľudia telefonujú. Narážam na skutočnosť, že často volajú, lebo niečo potrebujú. Mesiace sa neozvú a zrazu sú tu. Neznášam to. Viem byť pekne uštipačná, hlavne keď mi tlačia kaleráby ako by ma radi videli a mali by sme zájsť na kávu, obed, večeru a ja ich vtedy preruším a zvyčajne poviem: „Vysyp už konečne, čo potrebuješ.“ Vtedy sa zaseknú a ja sa na tom bavím. Občas ich nechám vydusiť. Rozmýšľam, či aj ja náhodou taká nie som. Ivan hovorí, že nie, že ja idem priamo na vec. Má pravdu. Keď niečo potrebujem a niekomu zavolám po dlhšej dobe, poviem to ako prvú vetu a dávam druhej strane možnosť, či chce pokračovať, alebo nie. Takže som len taký malý zištný človiečik. Taká malá arogantná mrcha.

Cesty sú suché. Idem rýchlo, Rada chodím rýchlo. Dokonca niekedy veľmi rýchlo. Prekračujem rýchlosť, ale jednu vec nikdy neprekračujem, nepijem, keď šoférujem. Nikdy. Môj jediný prehrešok je rýchlosť. A ešte vlastne telefonovanie.

Parkujem. Stretávam Barbaru. Parkuje tiež. Je trištvrte na jednu a má vypité. Hovorí z cesty. Nepamätá si súvislosti. Má silnú potrebu hovoriť. Asi to považuje za prejav spoločenskosti. Som z nej znechutená, ale hovorím si dnes buď slušná, nevšímaj, ignoruj. Ale dá sa ignorovať skutočnosť, že vaša kamarátka je niekoľkoročná alkoholička?

Stretávam ostatných. Mám chuť povedať: „Čo sa tvárite ako na pohrebe.“ Začínam chápať význam týchto slov. Objedná si dvojitú vodku, čašníkovi hovorí: "Táto dáma to zaplatí.," a ukazuje na mňa. Hovorím, nezaplatím. Presúvame sa. Prosím Ráchel, aby som nemala Barbaru v aute. Ja veziem len jednu osobu, Ráchel tri. Má zľutovanie. Prichádzame na miesto činu. Vidím fotku. Modré oči. Nemám odvahu vkročiť dnu. Zastavím sa pri ňom. Poviem, len drž sa a on sa usmeje. Viem prečo sa usmieva, vieme to len my traja. Spomeniem si na Ivanove slová, keď som ho stretla prvýkrát, povedal: „Musíme si pomáhať.“ Často hovorí túto vetu a odkedy ho poznám, hovorím ju aj ja. V duchu si ju zopakujem „musíme si pomáhať.“

Vraciam sa späť. Telefonujem Ráchel. Odišla som skôr. Nemohla som vydržať v spoločnosti Barbary. Na konci bola úplne ožratá. Hovorila o tom ako je zaneprázdnená, ako sa musí starať o dve malé deti. Pozerala som na ňu krútiac hlavou a pýtala sa jej, či má na mysli tú 15 a 13 ročnú. Vysvetľujem mi ako ich musí voziť na krúžky, ako musí variť, upratovať, robiť Petrovi papiere do práce a ja jej hovorím nech sa spamätá, že existuje MHD, že nechodí do práce, že papiere za ňu robí niekto iný. Chcela som dodať, že by mala prestať slopať, ale kusla som si do jazyka. Sľúbila som si, že budem slušná. Hovorím o tom s Ráchel. Zhodneme sa, že tu nepomôžeme, že musí chcieť Peter. Ale ako môže chcieť on, keď pije tiež po večeroch. Asi pije, pretože ona pije. Netuším. Fakt nie. Pýtam sa, či bude na oslave v sobotu aj ona a pristihnem sa pri myšlienke, že sa s ňou nechcem stretávať za týchto okolností. Snažili sme sa niečo urobiť viackrát v minulosti. Je psychicky labilná. Skúšali sme byť milí, ale tento prístup nefunguje. Je čas na cynickosť. V sobotu jej poviem s vedomím, že ma bude nenávidieť, že je alkoholička a že by sa mala liečiť. Ráchel ma podporí. Asi sa zrúti, ale ako sa môže zrútiť troska? A zavolám potom Petrovi. Mať v rodine alkoholika je peklo, mať dvoch je asi dvojnásobné...

Bavíme sa o ostatných. Bolo fajn stretnúť ich. Prišla aj triedna, povedala: „Ak sa ešte raz stretneme na neplánovanej stretávke za takýchto okolnosti, osobne vás vyfackám.“ Smiali sme sa. Potom vytiahla nejaké historky zo školy. O tom, že keď bola pracovná sobota, bola ona jediná, ktorá mala ospravedlnenie do školy, mali zabíjačku, ale ospravedlnenie bolo od lekárky, ako nás bola hľadať v sobotu po všetkých baroch, ako sme vlastne celá naša partia ostali počas pracovnej soboty doma a pritom sme jedna o druhej nevedeli. Potom prišiel zlatý klinec. Spomenula skutočnosť, že to ospravedlnenie  bolo z patológie. Triedna sa jej pýtala, či vážne bola na patológii. Povedala, že áno, že tam týždeň ležala. Prišlo nám to nádherne morbidné a smiali sme sa, ale bol to taký iný smiech...

Tých historiek bolo príliš veľa a spomienok tiež.

V telefóne som bola celý čas znechutená a rozzúrená na to, čo som absolvovala. Povedala som Ráchel, že nesmie dopustiť, aby som to mala takéto. Nebudem rozpisovať detaily, sľúbila som si, že sa k tomu nebudem vracať. Ale už viem, čo znamená „zatĺkať posledný klinec do rakvy“, počula som ten zvuk. Bol to iný „hardcore“.

Telefonovala som celú cestu späť. Nesmútila som. Neplakala som. Nič. Bola som zúrivá. Myslela som na Lásku nebeskú a smútočnú ceremóniu tam. Napadlo ma, že chcem takú istú. Ten zvuk klinca ma dorazil. Neviem či to bol účel a mal sa vyvolať hnev, ktorý nás naštartuje ďalej alebo len morbidná kulisa. Viem len, že som prvýkrát rozmýšľala o svojom vlastnom pohrebe, o tom koho tam chcem mať a ako by mal vyzerať. Pristihla som sa pri myšlienke, že to dám na papier.  

Po troch dňoch som konečne spala 7 hodín vkuse. Neviem, čo je účelom pohrebov. Včera som bola viac so živými ako s mŕtvymi. Rozmýšľala som viac nad životom tých ostatných. Asi by som mala smútiť, ale ja mám skôr pocit dobitia bateriek, takého vytrhnutia z letargie posledných dní. Ten zvuk klinca ma prebral. A vždy, keď to v duchu počujem, mám chuť niečo robiť a rýchlo sa toho zvuku zbaviť.

Morbídnosť mi nesvedčí.

Cynickosť mi je vlastná.

Hlavne, keď všetko ostatné zlyháva.

Snáď Barbara nechce schytať facku od triednej pri neplánovanej stretávke po xy rokoch...

Tú odo mňa schytá v sobotu, živé mrtvoly nemám rada...

.