vesper

Mám rada narodeniny. Nie len tie svoje, ale aj tých ostatných. Mám rada prípravu osláv. Nie len tu svoju, ale aj tých ostatných. Mám rada moment prekvapenia. Nie len ten svoj, ale predovšetkým tých ostatných.

Áno, zbožňujem prekvapenia a moment, keď sa na niekoho pozerám a vidím neopísateľnú radosť v očiach. Také zvláštne svetlo, ktoré sa nádherne ligoce v prvom záblesku sĺz, ktoré niekedy padnú a niekedy nie, ale tieto mi nevadia. Sú to iné slzy. Také čo hovoria: „Som šťastný, neskutočne šťastný,“ a vtedy sa dokážem len tak priblblo usmievať a tváriť sa, že je to tá najbežnejšia vec pod slnkom, robiť niekomu radosť.

Hmm, robiť niekomu radosť...

Nejdem sa hrať na nejakého filantropa, ktorý robí len dobré skutky, ale faktom zostáva, že narodeniny som vždy považovala za niečo výnimočné, prikladala som im špeciálny dôraz a vždy som trvala na tom, že ich treba osláviť.

Život predsa treba oslaviť...

K narodeninám samozrejme patria darčeky. Aj keď sa vždy tvárime, že to je o niečom inom, ale v kútiku duše vieme, že potešia, pokiaľ sú to tie správne. Teda aspoň u mňa. V tomto som veľmi nevďačná. Neznášam darčeky ala „len, aby som niečo dal/dala“. Darček by mal niečo vyjadrovať, mal by byť osobný a vyvolať ten správny odlesk v očiach. Ich kupovanie považuje za takmer rovnako slávnostný akt ako samotnú oslavu. Spôsobuje mi to neopísateľný pôžitok. Ak by existovalo povolanie nákupca darčekov, mohla by som sa tým živiť, spojila by som tak príjemné s užitočným.

Prekvapovať rodinu, kamarátky, deti je veľmi fajn, ale čo ma dokáže neskutočne fascinovať je práve tá neopísateľná radosť v očiach muža, keď je darček správne odprezentovaný. Ten moment, keď sa veľký chlap mení na malého chlapca. Možno sa len vracia do detských čias, keď sfukoval svoju prvú sviečku a hlavou mu prechádza kaleidoskop obrázkov jeho vlastného života a možno nie, ale ten pohľad do očí stojí za všetko.

A takýto pohľad som videla včera.

A stačilo tak málo.

Zopár overených darčekov, ktorými sa nič nepokazí, naservírované v ten správny čas.

Kvety, torta, kniha, spodné prádlo...

Boli sme na večeri v našej obľúbenej reštaurácii, ktorá je zárukou tých najlepších gastronomických orgazmov. Čakal nás tam stôl pre dvoch a zapálené sviečky. Kvety dostal v aute. Myslím, že na malú chvíľu prestal dýchať. Nerozumiem tomu, prečo práve kvety vyvolávajú takmer zástavu srdca u mužov. Obyčajné kvety a majú takú veľkú moc. Odporúčam skúsiť.

Ako polievku som naservírovala bedeker. Milujem bedekre a vôbec knihy o cestovaní. Nepoznám osobu, ktorá rada necestuje. A aj Žbirka spieva, ak mi radosť urobiť chceš kúp mi radšej knihu. S knihou sa naozaj nedá nič pokaziť a dať knihu o cestovaní mužovi, znamená aj odovzdanie skrytej inštrukcie „tuto pôjdeme spolu“ a on pôjde rád. Svojim spôsobom žena zabije dve muchy jednou ranou.

Hlavný chod prišiel po večeri. Objednala som dezert, akože špecialitu podniku. Reštaurácia zhasla a v diaľke bolo počuť praskanie sviečok, ktoré sa približovali k stolu. Úplne obyčajná mini torta so sviečkami vyvolala tie správne záblesky v očiach, v ktorých sa odrážalo svetlo sviečky, zatiaľ čo sa  z veľkého chlapa stával malý chlapec. Bolo to čarovné a nikdy ma to neprestáva fascinovať.

Tento moment mám zo všetkého najradšej,

moment premeny,

moment,

keď veľkí chlapi prestávajú byť veľkí

a dokážu opäť precítiť úplne obyčajnú radosť zo svojich narodením ako keď boli malí.

Prestáva im prekážať, že sú o rok starší a tešia sa na to, čo príde ďalej.

A ďalej príde oslava života

a k tomu treba dobre spodné prádlo...

Mám rada narodeniny. Nie len tie svoje, ale aj tých ostatných. Mám rada prípravu osláv. Nie len tu svoju, ale aj tých ostatných. Mám rada moment prekvapenia. Nie len ten svoj, ale predovšetkým tých ostatných.

Hmm, robiť niekomu radosť...

Všetko najlepšie!!!