vesper

V nedeľu som otvorila sezónu. Ráno bolo krásne a sviežo. Po šiestich mesiacoch som vybrala vak z garáže a ani objavená pleseň na ňom mi nepokazila náladu. Najskôr som zvažovala, že je len špinavý možno od auta, ale dôkladné preskúmanie ma vyviedlo z omylu. Hlavou mi preletela myšlienka na kúpu nového čierneho a koženého, tento už má predsa len niečo za sebou a asi sa treba zbavovať pozostatkov z minulosti. Keď to nejde hneď, treba postupne, krok za krokom, vec za vecou, myšlienku za myšlienkou.

Vždy, keď idem hrať mám výbornú náladu. Ťažko sa to opisuje, ale je to tak. Hra je jedna z mála činnosti, pri ktorej dokážem dokonale vypnúť. Tak to bolo aj v nedeľu. Išla som rezko obvyklou trasou, z diaľky zdravila blížiace sa kopce, po ktorých som sa mala už o pár minút preháňať. Cítila som v nich Alexa. Išla som trasou, ktorou som chodievala k nemu. Bolo to zvláštne. Do mesta som nevkročila, použila som skratku cez pole.

Ocitla som sa na mieste činu a familiárne sa pozdravila s mojimi novými známymi z klubu. Mala som pocit, že uvítali moju prítomnosť. Ženská na ihrisku je pre nich vždy príjemným osviežením. Aspoň ja mám tu skúsenosť. Najrýchlejší spôsob zoznámenia je ten na ihrisku. Muži sa radi ukazujú a ja ich v tom podporujem. Myslím, že radi so mnou hrávajú a strašne sa tešia, keď sú pochválení. Vtedy sú ochotní ti zniesť aj modré z neba. To ich súťaženie je veľmi zábavné, tuším sa teším na nových jedincov. Tento rok som zmenila klub, bolo to v pláne už pred rokom a minulá sezóna ma len utvrdila v mojom rozhodnutí.

Na chvíľu som sa zbavila myšlienok na neho. Obzerala som obnovené „gríny“ a vychutnávala si teplé voňavé počasie. Urobila zopár cvičných švihov a netrpezlivo čakala na môjho sparing partnera. Prvý ostrý odpal v sezóne bol katastrofa, ale ani tá so mnou nepohla. To ráno bolo jednoducho skvelé. Patrilo len mne a od piatej jamky aj intenzívnym myšlienkam na Alexa.

Z piatej jamky pred rokom som mu poslala ememesku. Napísal mi, že som stratený prípad, a že mi musí urobiť na záhrade malý „grín“. Keď som pozerala na Devín, všetko sa mi opätovne vyjavilo. Obzerala som sa naokolo a rozmýšľala, ktorú jamku je vidno z jeho domu. Hľadala som ho tam. Hľadala som ho všade, za každým stromom, kríkom, kopcom. Na šiestej jamke som zahrala pár a v duchu som hrala s ním.

Aj keď on nehrá.

On ma len podporuje.

Vlastne podporoval.

Zvykol mi hovoriť „no čo ty moja golfistka ako ti to dnes išlo, koľkých si vytočila, čo si zase vyhrala“ alebo len jednoducho „darling, ako.“ Ja som mu hovorila „truhlík“. Naposledy mi ukazoval miesto na môj grín...

Teraz ho volám „ten, ktorého meno nevyslovujeme.“ A odmietam sa o ňom baviť. Ale v nedeľu som na neho myslela celý deň. Často na neho myslím, aj keď ho nespomínam. Vidím ho všade a podvedome ho stále hľadám.

Myšlienky na neho nerozhádzali moju hru, dokonca som od šiestej jamky hrala lepšie ako som čakala, rozhádzali mňa. Mrholiaci dážď voňal letom. Asi mal voňať jarou, ale mne pripomenul letnú prehánku, ktorá po chvíli skončí. Táto neskončila. S malými prestávkami pokračovala ďalej. Aj my sme pokračovali ďalej. Aj moje myšlienky ma prenasledovali ďalej a postupne intenzívneli, rovnako ako dážď, ktorý ma vracal do prítomnosti. Nebol letný. Bol jarný intenzívny a nekončiaci. Žiadna prehánka. Žiadne leto.

Stáli sme na kopci pred predposlednou jamkou. Stále som sa obzerala. Vybavila som si jeseň a myslela na hrozno, ktoré som tu v tom čase trhala a vychutnávala. Bolo voňavé, sladké, farbiace, také pôžitkárske. Také ako on.

Odpálila som. Bol „out“.

Aj moje myšlienky by už mali byť „out“.

Nie sú.

Po prechode cestou domov sa mi vysypal vak. Na ceste skákalo asi tridsať loptičiek v rytme bubnujúceho silnejúceho dažďa. Bezmocne som na ne hľadela a dumala, či ich tam nechám alebo ich pozbieram.

Či ich tam nechám, alebo ich pozbieram.

Myšlienky a loptičky.

Pozbierala som ich. Asi nie všetky.

Dnes som na ceste našla ešte jednu. Spoznala som ju. Mám na nej svoje iniciálky.