vesper

Dnes ráno som sa pekne pobavila. Čítam si svoju novú obľúbenú stránku a čo nevidím „deja vu“? V pravom dolnom rohu nová anketa s otázkou, čo spôsobila kríza a prvá možnosť, už bola pred týždňom nahlas povedaná. Dobre namiesto Versace padla Escada a namiesto H&M to bola Zara, predsa len je Zara pestrejšia na nové dizajny, pán Ortega by ma mal rád za túto neplatenú reklamu, ale koncept odpovede bol rovnaký. Dokonca sa jeho doplnenie zhodovalo aj s najčastejšie udávanou odpoveďou v ankete „my, čo máme radi sex, si s krízou hlavu nelámeme.“

Chvíľkami som rozmýšľala, či potencionálne odpovede na anketu netvorila moja známa, ktorú som stretla nedávno na otvorení nového obchodu s handrami v našej metropole. Vysmiata ako lečo na primárnu otázku, ktorá je štandardne pokladaná v spoločnosti „how R U“ s úsmevom len povedala:

„Čo ti budem hovoriť, v tomto obchode už nakupovať nebudem, namiesto Escady nakupujem v Zare a my, čo máme pravidelný sex, si s krízou hlavu nelámeme.“

Presne takto to povedala rozvedená dáma s jedným záväzkom. Vyzerala úžasne a jej mladší milenec v dvojročnom vzťahu jej evidentne prospieva.

Stretla som tam aj zbytok nášho osadenstva tvorený práve rozvedenými dámami 40 a viac, stále úspešnými, len už natrvalo vymenenými za mladšie modely. Boli to dámy, ktoré boli v minulosti odkázané na peňaženku svojich ex polovičiek a tú svoju prvú finančnú krízu, už majú úspešne za sebou a tak nad touto novou oficiálnou sa len dobre bavia. Inými slovami, ak nie sú peniaze, zimné pneumatiky zostanú na aute dlhšie, prevetrajú sa staré značkové modely a doplnia sa lacnejšími, večere s priateľmi v meste sa zmenia na záhradné grilovačky a Toni & Guy nebude každý týždeň, a tak by som mohla pokračovať.

Jednoducho už nič dávno neriešia a žijú ako sa dá, hlavne s novo nadobudnutým sebavedomím, že všetko sa dá zvládnuť s optimizmom a úsmevom na tvári.

Čo ma, ale prekvapilo v danej spoločnosti, bol pohľad z druhého brehu. Teraz nehovorím o lesbičkách. Pohľad zo strany stálych manželiek, mileniek, priateliek, jednoducho osôb závislých na peňaženkách svojich polovičiek, či už zákonitých alebo nie. Ich pohŕdanie a neakceptovanie možnosti „klesnutia“ zo spoločenského statusu priznaním, nemám peniaze, nemôžem si toto už dovoliť, skrachoval mi obchod, nie som vlastník, som len zamestnanec a podobne. Ich zhrozenie v očiach by sa dalo krájať. Ich cenné rady v zmysle toto by si, ale takto nemala prezentovať, mala by si sa tváriť ako majiteľ, ako človek úspešný a nezlomený, by sa dali rozdávať.

Ich predstieraná ľútosť miešaná so škodoradosťou a pohŕdaním bola náplasťou za ich vlastný strach, že jedného dňa by sa mohlo všetko u nich zmeniť. A tak v záujme ochrany pred vlastným strachom vykúpili nový obchod, aby si možno naposledy dokázali, že ešte na to majú a sú na tom lepšie ako my ostatní skrachovaní. Miestami to bolo smiešne. Smutné. Tragické.

Celé to predstieranie a zatváranie očí pred realitou. Asi to inak nevedia. Možno preto sú stále so svojimi polovičkami. Ale za akú cenu?

Za cenu večného predstierania a zatvárania očí pred realitou. Je to tak predsa ľahšie.

Tváriť sa, že sa nič nedeje,

až do momentu krízy

a nie len tej finančnej...

Ale my, čo máme radi pravidelný sex,

si s krízou hlavu nelámeme,

lebo vieme,

že máme už radi predovšetkým sami seba.

A novonadobudnuté sebavedomie nepotrebuje masku, stačí pekný úsmev.

P.S. Mimochodom, ak naozaj chce niekto recept na finančnú krízu, pýtajte sa rozvedených so záväzkami, ale nie tých postaraných... dozviete sa také grífy, o ktorých sa vám nesnívalo, peknú sobotu (-:

PROSBA, AK NAHODOU NIEKTO V BRATISLAVE NASIEL ALEBO NAJDE SPZ S BRATISLAVSKOU ZNACKOU, PROSIM OZVITE SA MI, VCERA SOM JEDNU STRATILA A PREDSTAVA VYBAVOVAT NOVU SA MI, ALE VOBEC NEPACI. DAKUJEM (-: