vesper

Tupo hľadím von zašpineným oknom, kde sa v pravidelnom kolísavom intervale mihajú elektrické stĺpy, zasnežené stromy, občas nejaké domy a asi tak každú hodinu k nim pribudnú aj šedí ľudia. Cítim sa ako divák sediaci v poslednom rade, pozerajúci si čiernobiely nemý film, v ktorom hľadám sľúbenú romantiku. Sem tam vystrčím hlavu trošku viac dúfajúc, že za ďalšou zákrutou sa už, už objaví a záchvev vzrušenia mi prejde celým telom a potom? Potom? Nič. Len oproti sa rútiaci vlak zakrývajúci môj čiernobiely romantický film hlučnou čiernou šmuhou.

Podvečer som sa opätovne pristihla, že nedočkavo čakám na telefón. Zakaždým si poviem, že už nemám päť, že nebudem otrokom vlastného modrého svetla a zakaždým zlyhám. Občas si to spestrím vypnutým zvukom a potom poškuľujem po modrom svetle, inokedy ho vypnem úplne a presviedčam samu seba, že keď ho zapnem, nájdem tam to, čo hľadám. Keby som mala pri sebe margarétu, bola by som schopná odtrhávať si lístočky a opakovať si mantru plnú nádeje „zavolá/nezavolá“, aby sa objavilo menšie vzrušenie a potom? Potom? Nič. Prevrátenie očami a intenzívne zamyslenie nad tým, čo robím. Prečo to robím, to už neriešim. Vždy je to totiž rovnaké do momentu pokiaľ nie som si istá, že zazvoní. Stále ten istý scenár a nejako sa mu neviem vyhnúť. Občas som vďačná, keď sa objaví, aspoň na malý moment ožijú skryté emócie a vzápätí ho preklínam, lebo presne viem, čo bude až do prvého zazvonenia, do momentu, kedy budem vedieť na čom som, kedy budem mať veci opäť pod kontrolou. Niekedy mám pocit, že vekom sa to zhoršuje. Jediné, čo ma teší, že v tom nie som sama a kolégium mojich sliepok ma s radosťou dopĺňa.

V duchu preklínam stretnutia, kde sa mi druhé strany páčia. Správam sa na nich ako ten najväčší idiot, ktorý tára dve na tri a potom si búcha hlavu o stenu a zamýšľa sa nad tým o čom to opäť točil. Úplne iná situácia nastane, keď mi je druhá strana ukradnutá, vtedy sa stáva zo mňa neodolateľný jedinec, ktorý je skvelým spoločníkom ovládajúci komunikáciu medzi riadkami a sršiaci nepriestrelnými bonmotmi. To krátke pomätenie mysle sa našťastie nestáva často, ale keď sa to stane, je to o to intenzívnejšie a ničotnejšie.

Naposledy to bolo v nedeľu keď som po dlhej dobe stretla niekoho kto ma zaujal. Skutočne zaujal. Zaujal ako chlap. Chlap, ktorého by som rada stretla viac ako jedenkrát. Chlap, ktorý mal sexi hlas.  Chlap, pri ktorom ma napadli hriešne myšlienky. Vlastne nie hriešne, len také obyčajné prízemné živočíšne doplňujúce prázdnotu mojej duše, alebo len tela? V určitých veciach sa ženy od mužov veľmi nelíšia a aj ony majú svoje potreby, avšak len niektoré majú odvahu si ich naplniť.

Nie, nechcem sa hrať na odvážnu. Vždy som bola skôr ťažká konzerva ako dievča do vetra. To prišlo až neskôr, keď som pripustila myšlienku vzťahov na dobu určitú, vzťahov za účelom sebeckého pobavenia, vzťahov, kde pravidlá boli známe pre obe strany hneď od začiatku, vzťahov, pri ktorých sa dobre zabúda a neubližuje. Tieto vzťahy majú skvelú výhodu, nemusím sa z nich liečiť, žiadna doba zmierenia sa nie je potrebná. Proste čistý biznis, čisté racio.

Keď som nemala vážny vzťah, zvyčajne som im neodolala, ale teraz. Teraz ma nejako nebavia, a to nemám žiadny vzťah, asi len neprinášajú to, čo prinášali v minulosti. Zabudnutie. Bára raz povedala „iba v náručiach cudzích ľudí sa na skutočné city tak pekne zabúda“. To zabúdanie, mi však trvá pekelne dlho, raz to bolo štyri a pol roka a teraz sú to už tri. V tomto sa mám, čo učiť od mužov. Tí, k tomu pristupujú oveľa pragmatickejšie a nekomplikovane. Tu sa na mňa mužský princíp zabudol prilepiť. To zmierovanie si vždy vyžeriem až do dna a toto prelínanie minulosti s prítomnosťou ma tak oberá o nové príležitosti. Na druhej strane, chytať sa novej príležitosti s vedomým, že minulosť je ešte tu, mi nepríde fér. A ja mám obsedantnú potrebu byť fér.

Možno už nepotrebujem zabúdať a mať dočasné náplasti. Možno je už minulosť za mnou. Možno je čas prestúpiť na nový vlak. A možno preto, som opäť bola schopná vidieť aj nejakého chlapa ako chlapa, ktorého chcem stretnúť viac ako jedenkrát a pri ktorom sa nezabudnem správať ako idiot, aby som následne zostala vykoľajená, len preto, že som nenašla tú správnu výhybku.

Jedinou výhybkou široko ďaleko je len záchranný telefón Sharon, ktorá ma prirovná k bláznivej Suzan Mayerovej a ja sa jej budem snažiť vysvetliť, že až tak strašné zlé to nie je, že to nemôže myslieť vážne a potom samu seba presvedčím, že som fakt trubka, ktorej dočasná vzbura hormónov veľmi neprospieva a prestanem čakať na modré svetlo.

A začnem čakať rovno na zelené, keď budem opäť tárať dve na tri, druhá strana sa bude priblblo usmievať a zatiahne včas ručnú brzdu.

A potom?

Potom príde aj tá romantika

a ráno si vychutnám farebný film,

ktorý v skutočnosti bude čiernobiely...

Mimochodom naučila som sa nové české slovo „pohorky“. Schválne, kto pozná jeho význam? A tento raz bez googlenia? (-:

Čas meškania 50 minút.