vesper

Spala som asi dve hodiny, keď som sa prebudila prudko vyspatá. Inštinktívne som zapla televízor a prepínala programy. Chvíľu som sa vždy snažila identifikovať o čom to je a išla som ďalej. Bolo asi trištvrte na tri, keď som narazila na americký film Narušení. Prepla som ho v momente, keď hlavná predstaviteľka Suzanna Kaysenová opisovala svoj vzťah samej k sebe. Použila slovo ambivalentný, to spôsobilo, že som neprepla a čakala čo bude ďalej...

Ďalšia pasáž hovorila o diagnóze definovanej ako „nerozpoznateľné narušenie osobnosti“, prejavovanej neistotou o vlastnú osobnosť, dlhodobých zámerov, výberu priateľov a nejasným rebríčkom hodnôt. Zdalo sa mi to ako zlý sen. Pripadala som si ako hlavný predstaviteľ, ktorý niečím podobným prechádzal pred pár mesiacmi, kedy ma z ničoho nič zachvátil smútok, ktorý sa premenil v nevysvetliteľný plač. No dobre, nejaké dôvody boli, ale neboli také závažné, aby som sa vykašlala  na školu a prácu. Nespavosť sa stala mojou vernou kamarátkou. Nemohúcne som ležala na gauči a odmietala komunikovať s okolitým svetom občas. Ako keby som sa vedome hnala do záhuby a čakala na spasenie. To spasenie neprichádzalo a ja som sa cyklila viac a viac. Jediné pokojné miesto bolo ihrisko. Tam som ostávala vyrovnaná a usmievavá.

Zábavne na tom bola skutočnosť, že navonok som bola stará zlatá veselá nekonečne optimistická Vesper, ktorá zabáva ostatných a je nositeľom pozitívnej energie. Presne tak som vnímaná okolím. Keď ma niekto prúser volá mne, aj keď sa chce zabaviť, volá mne.

Vesper, dievča pre všetko. Voila, c´est moi!!!

Vo vnútri som sa však cítila prázdna. Pripadala som si ako klaun, ktorý všetkých rozosmieva a keď príde domov, zostáva sám so sebou a svojim smútkom a je úplne vycicaný. Istým spôsobom som si v tomto pocite dobrovoľne hovela, aj keď všetko naokolo ma pekne sralo.

Je to veľmi zvláštne, keď sa to stane. Racionálne som mala všetko vysvetlené, vedela som presne čo mám robiť, ale nemohla som. Jednoducho som nemohla a možno len nechcela. Najviac mi prekážal nedostatok spánku. Keď som to vyslovila nahlas, dostala som okamžite tipy na tabletky. Bola som šokovaná, koľko ľudí z môjho okolia frčí na antidepresívach a tabletkách na spanie.

Tabletky som užila trikrát. Nezabrali. Hodila som ich do koša. Nikto nič netušil. Len ja som vedela, že je zle a asi sa z toho nevymotám tak skoro. Trvalo to s prestávkami už príliš dlho. Ocitla som sa u Vlasty v bielom.

Meškala som. Nájsť niečo v Petržalke je iná výzva. Prišla som do starej budovy a schody páchli čerstvo po umytí. Bola som v ten deň posledná. Sadla som si do starého kresla. Usmievala na Vlastu v bielom a povedala: „Ja vlastne ani neviem prečo som sem prišla, ja sa vlastne nemám na čo sťažovať. Som zdravá, úspešná, mám veľa priateľov, záujmov a vlastne mi nič nechýba. Tak som tu asi úplne zbytočne.“

Nič nepovedala, iba: „Hmm.“

A ja som pokračovala v monológu, v ktorom som opisovala ako ma nič netrápi a ak áno, ako to vždy zvládam ľavou zadnou, ako som obľúbená, pozitívna a na čo siahnem sa mení na zlato a podobne bullshits. Po prvých piatich vetách mi začali tiecť nekontrolovateľne slzy.

Hlavou mi preletelo: „Kurva Vesper, ty to asi fakt potrebuješ.“

A usmoklený monológ neprestával. Kládla som si otázky a sama som si na ne racionálne odpovedala.

Po hodinke Vlasta v bielom urobila: „Hm, hmm,“ a dodala: „nechcete akceptovať samú seba, preto ten ambivalentný vzťah. Navrhujem sedenia každý druhý týždeň v rovnakú hodinu a deň.“  Prikývla som a odišla. Obvolala som priateľov a išli sme piť. Otvorila som túto tému a zrazu, som začala chápať, prečo takmer všetci top menejžeri a ženy v domácnosti majú svojho terapeuta. Moje okolie ho malo tiež, alebo sa s nim aspoň občas stretlo. Mať Vlastu v bielom plášti je tuším IN.

V ten večer som sa veľmi smiala, bol to taký ten smiech cez slzy, presne ako klaun. Nikdy som sa k nej už nevrátila.

Spomenula som si na Romana, ktorého som stretla pred rokom a pol. Slovo ambivalentný bolo jeho obľúbené. Začínam chápať konečne prečo. Z nášho posledného stretnutia sa mi vybaví len pištoľ schovaná za opaskom nohavíc. Mladý, úspešný, vzdelaný developer, ktorý sa tiež zacyklil...

Niekedy vám začne zajebávať, len z toho, že máte takmer všetko a začnete rozmýšľať nad vlastným JA, nad tým ako vás vnímajú ostatní, či majú pravdu, prečo to tak je, či ste mohli urobiť niečo inak, či sa dokážete ešte zmeniť a podobne. Keď začnete robiť určité zmeny, prídete na to, že sa v tom necítite komfortne a máte problém so svojim skutočným JA. Začínate mať k sebe ambivalentný vzťah.

Hmm, nerozpoznateľné narušenie osobnosti, prejavovanej neistotou o vlastnú osobnosť, dlhodobých zámerov, výberu priateľov a nejasným rebríčkom hodnôt. Ten film musím vidieť celý. Ako je možne, že som ho nevidela. Ja, pravidelný návštevník filmových klubov?

Po filme som ešte zaspala a ráno som sa pustila do upratovania. Hlavu som mala už upratanú, teraz treba skrine, potom špajzu a následne aj telefónny zoznam.

To by jeden neveril koľko zbytočných ľudí tam mám.