vesper

Posledné štyri dni som vstala v rovnaký čas 3.43 na minútu presne. Prvú hodinu sa pokúšam ešte zaspať, nejde to a tak sa vzdávam. Vzdávam sa myšlienke na spánok a pripravujem si v hlave alternatívy ako ten deň zvládnem so spánkovým deficitom. Dá sa to. Aj keď večer som tak unavená, že opäť neviem zaspať. Ak započítam poslednú noc a urobím aritmetický priemer, za posledné štyri dni som spala 20 hodín. Zbytok času som nútila druhých rozmýšľať nad ich vlastnou prácou, nechala sa vytočiť červenou farbou, nesprávnym darčekom a myšlienkami na Alexa a na malú chvíľu som sa cítila ako kurva.

Spúšťačom tohto bordelu bola asi nevinná otázka položená v pondelok večer: „Ako sa má Alex?“, opýtala sa ma kamarátka, ktorú som pár mesiacov nevidela. Nestihla som ju informovať, že táto otázka je tabu, že toto meno sa nevyslovuje a nanajvýš sa povie „ten, ktorého meno nevyslovujeme“. Naprázdno som pregĺgla, telom mi prešiel taký zvláštny tieň a asi mi zamrzol úsmev na tvári. Uvedomila som si, že bolo vyslovené niečo, čo nechcem počuť a rovnováha mojej mysle bola opätovne dokonale narušená.

Cestou do Prahy mi v aute hrali obľúbené cédečká, vyspevovala som si a rozčuľovala sa nad panelovou diaľnicou, v podstate som mala skvelú náladu, veď som sa blížila do mojej obľúbenej destinácie. To mesto jednoducho milujem. V hlave som si premietala, čo všetko musím stihnúť, ako si poprehadzujem stretnutia, kedy navštívim svoj obľúbený obchod a či stihnem masáž pred večerou. Už druhý deň ma pichalo v chrbte. Andrej povedal, že okolo štvrtej pracujú ladviny a ladviny sú priamo napojené na hlavu a preto vstávam pred štvrtou. Neviem ako to je, nestihla som googliť. Viem, že je to intenzívne a bolestivé. Celou cestou som si esemeskovala s Jamesom a potláčala myšlienky na Alexa.

Príchod bol slnečný, ale len do momentu, keď som dvakrát zle odbočila a trikrát sa ocitla na pešej zóne. Blúdila som uličkami a nevedela si spomenúť na správnu odbočku k hotelu, v ktorom som ešte nebola. Vedela som, že je o uličku ďalej ako ten, do ktorého zvyknem chodiť. Ulička ďalej v centre znamená veľa obštrukcií a hlavne veľa jednosmerok a obchádzok. Zúfalo som blúdila uličkami bez navigačného systému a mapy. Keď som vletela do pešej zóny tretíkrát a oproti mne sa rútila električka, nasrala som sa, prudko otočila, zabočila za prvý roh, zastala a volala do hotelu nech si ma prídu zachrániť. Od hotela som bola vzdialená asi sto metrov a oni naozaj prišli. Kiež by to bolo vždy také jednoduché.

Hotel je červený. Na recepcii bol Slovák. Prešla som kontrolnými otázkami a objednala masáž. Recepčný si ma premeral a v duchu sa asi usmieval. Vždy je to rovnaké. Nikdy na sebe nedajú nič vedieť, ale vždy myslia na to isté, čo tam robím s tým človekom. Možno uvažujú, či som objednaná kurva. Hmm,  skôr nekresťansky drahý eskort. Dobre sa na tom bavím a pozerám sa priamo, vtedy si vychutnávam ich malé zaváhanie. Na druhý deň si zvyčajne dohadujem pracovné stretnutia v hoteli, v ktorom sme a ešte len vtedy sa cítia recepční strašne zahanbene. Pripúšťajú možnosť, že všetko je inak. Ale je to naozaj tak?

Otvorila sa izba, vošla som a strašne som sa vytočila. Tá červená farba na mňa zaútočila ako na rozzúreného býka, padla som na posteľ a kládla otázku, čo tu vlastne robím. Vtedy som sa prvýkrát pristihla pri myšlienke, že sa cítim naozaj ako kurva. Tá červená bola neznesiteľná. Izba bola zariadená veľmi draho, nachádzala som sa v poslednom otvorenom päťhviezdičkovom hoteli v centre Prahy. Všetko fungovalo na diaľkové ovládanie, v kúpeľmi na mňa kričal posledný trend - televízor v zrkadle, na záchode som si mohla pustiť ovievanie zadku, bar bol nadštandardne plný, belgické pralinky boli samozrejmosťou a jednotlivé kúsky boli dokonale prepracované. Jediný omyl v tej izbe bola červená. Neprekážala mi v kúpeľni, ale v izbe kde sa spí nemá čo robiť.

Ak budem úprimná, napíšem, že ma vytočil aj darček, ktorý som dostala. Vždy dostanem darček. Je to obojstranné. Aj teraz ma tam čakal zabalený v krabičke. Dostala som hodinky. Toto asi veľa ľudí nepochopí, ale ja sa neviem tešiť z nesprávnych darčekov. Osobne pristupujem k výberu darčekov veľmi dôsledne a dávam si na tom záležať. Nikdy to nie je „len, aby niečo bolo“. Vždy to má nejaký význam a vždy sa snažím trafiť sa do vkusu toho druhého. Je to pre mňa dôležité, dať najavo druhej strane, že ju poznám. Keby tam bolo cédečko s francúzskou hudbou, alebo obyčajná ruža, mala by som väčšiu radosť ako z nesprávne vybraných hodiniek. Nevyzerali zle, ale boli o tri triedy nižšie ako tie, čo mám. Radšej žiadne ako nižšie. Asi som vážne skazená. Boli lacné a ja som si v ten moment tiež tak pripadala. Lacno. Ešte len teraz som sa cítila ako v bordeli a malé krištáľové červeno tyrkysové lustre ma v tom iba utvrdzovali. Ležala som na posteli, kládla si otázku, čo tu robím a napísala Alexovi.

Prišla usmievavá masérka.

Nemám rada ten falošný úsmev útlych malých Thajčaniek, ale oceňujem ich masáž. Ležala som a po lícach mi sa mi nekontrolovateľne kotúľali slzy. Len tak samé od seba. Oči sa mi rozmazali a na bielej plachte som zanechávala čierne šmuhy. Blikalo modré svetlo. Písala som si s Alexom a s Jamesom na striedačku.

Bolo mi smutno.

Tešila som sa, ale v podstate mi bolo smutno.

Strácala som sa, sama v sebe.

Zavolala Kamke a plač neutíchal, hovorila, čo sa stalo a ona mi povedala, že nie som normálna a že už to trvá príliš dlho a mám prestať, že si mám uvedomiť, prečo som tam, že mám jasný cieľ a na toho, ktorého meno nevyslovujeme, sa mám konečne vykašľať.

Prišiel James a ja mám pocit, že to opraví.

Smejem sa.

S ním sa nedá inak.

S ním sa krásne smeje.