vesper

To, že vstávam skoro je už všeobecne známy fakt, inak to nebolo ani v piatok. Jediný rozdiel bol v tom, že som sa prekonala a rozhodla ísť kúpiť čerstvé pečivo. Poučená z minulosti som tušila, že obchod na malom námestí otvárajú cez víkendy o siedmej a tak som predpokladala, že tak to bude aj počas sviatkov. Rezkým krokom som vyštartovala a prišla na miesto činu, kde na mňa mrkala tabuľka ZATVORENÉ.

Vidina teplých rožkov bola stále veľmi lákavá, a tak som vybehla domov pre kľúče od auta a rozhodla sa skúsiť iné lokálne potraviny. Pre istotu som pozrela na web a skontrolovala otváracie hodiny. Príliš veľa prekvapení na jeden deň by som predsa len nemusela uniesť. Pokus číslo dva skončil informáciou, že sa otvára o hodinu neskôr ako bolo uvedené na webe a do otvorenia chýbalo dobrých 20 minút. Po rýchlom zmapovaní som sa rozhodla presunúť sa do väčších potravín, a tak skrátiť čas čakania. Na nonstop TESCO som nejako nemala chuť.

Bolo krásne slnečné ráno. Chvíľu som počúvala v aute rádio a v spätnom zrkadielku pozorovala prichádzajúce autá a ľudí čakajúcich na ôsmu hodinu. Vyšla som z auta, oprela sa o nákupný košík a čakala rovnako ako iní. Myšlienkami som sa vrátila do detstva, keď som čakávala v dlhých radách pred obchodom. Dav sa zväčšoval. Pozorovala som skladbu ľudí. Boli tam všetci. Od návestných robotníkov, po tehotné mamičky, cez rozhádané páry a manželov po dvadsiatich rokov, až po nezadaných jedincov a dôchodcov. Viedla som nezáväznú konverzáciu s neznámou ženou. Bavili sme sa o otváracích hodinách, o tom že pred týždňom bolo otvorené od pol siedmej a teraz nevieme prečo je otvorené od ôsmej ak vôbec.

Cítila som sa ako v spomalenom filme, kde sa nikto neponáhľal. Každý tam stál a trpezlivo čakal, viedol nezáväzné rozhovory a nič neriešil. Bude to znieť neuveriteľne, ale v ten piatok som tam nevidela nikoho telefonovať, a to pred obchodom stálo asi 60 rôznorodých jedincov. Vyvolalo to u mňa úsmev a naladilo do „moodu“ nostalgie. Len tak som tam stála a tliachala o počasí, len tak som sa pomaly premávala pomedzi regály a pozorovala ľudí. Bolo to asi prvýkrát po neviem akej dobe, keď som sa neponáhľala s nákupom a nehádzala veci do košíka ako zmyslov zbavená, nekrátila si čas telefonovaním pri čakaní v rade a neprevracala očami pri pomalom nahadzovaní kódov pri pokladni.

Dumala som, čo sa vlastne zmenilo. Väčšie parkoviská pred obchodom, počet áut na nich, otváracie hodiny, väčší sortiment v obchode a čo ešte? Zmenila sa doba? Ľudia? Neviem. V piatok som ten pocit nemala. V piatok som mala pocit, že sa nezmenilo nič, že zastal čas a doba na chvíľu spomalila. Ja som spomalila. Všetci spomalili.

Presne ako pred týždňom v iný piatok, keď som sedela vo svojom rodnom meste na námestí pod hradom, v pozadí hrala dychovka, terasy boli plné ľudí, pocestní cestujúci predávali trdelníky a cukrovú vatu a my sme nostalgicky spomínali na časy minulé, kedy sa nikde nikto neponáhľal, lebo mal pocit, že nie je kde a užíval si voľno plnými dúškami.

A teraz mám pocit ako by sa doba vracala.

Mám pocit, že spomaľujem.

Mám pocit, že nič neutečie, a že predĺžené víkendy sú fasa vec.

otazka do pléna, ak náhodou číta nejaký záhradkár, môj oleander nádherne kvitne, ale spodné listy sú žlté a opadávajú, je to normálne? ďakujem