vesper

Je skoré ráno a ja hľadím na Rozsutec. Neviem, či je malý alebo veľký. Sedím za veľkým stolom v reštaurácií, mám otvorené okno a dovnútra sa prediera svieži studený vzduch. Kochám sa výhľadom na svah a rozmýšľam, kedy uvidím prvých lyžiarov. Nad horami sa tiahne ranný opar a miestami sa predierajú prvé slnečné lúče. Som fascinovaná veľkým oknom a neskutočným obrazom. Neviem prečo napadne ma Bazén, Sylvia a Hodiny, moje obľúbené filmy. V každom je rovnaká scéna. V každom je žena sediaca za veľkým stolom oproti veľkému oknu alebo na terase s úžasným výhľadom na krajinu, pozerajúca sa do diaľky a hľadajúca pokoj pre usporiadanie svojich chaotických myšlienok prostredníctvom písmeniek.

Aj ja sa pozerám pred seba, zhlboka sa nadychujem, chlad preciťujem v kľúčnych kostiach, podvedome sa usmievam, chvíľami zatváram oči, píšem tieto riadky a snívam. Snívam o tom, že jedného dňa budem sedieť za veľkým stolom, oproti veľkému oknu s neuveriteľným výhľadom na krajinu a budem si písať len tak pre potešenie. Vo vzduchu zacítim píniové stromy a miestami zavetrím vôňu levandule, v diaľave sa bude ozývať žblnkot a všade bude ticho prerušované šumením listov a hvizdotom vetra. Budem v starom provensalskom dome s veľkou záhradou. Na stole bude pohár vína a z kuchyne bude cítiť vôňu polievky. Nikto nebude doma. Budem tam sama. Možno vo vedľajšej izbe bude niekto spať. A možno budú ešte všetci spať.

Tak ako kedysi. Všetci spali a ja som skoro ráno vstávala, aby som si našla chvíľu pre seba. Uvarila som si kávu, nechala sa omamovať jej charakteristickou vôňou. Sedela na stoličke s pokrčenými nohami držiac šálku oboma rukami a hľadela von oknom. V tom čase som videla len staré potraviny a prvých robotníkov ponáhľajúcich sa do práce. Okolo pol šiestej prichádzal môj obľúbený trafikant. Poznal nás a vedel, čo kupujeme. Keď ma zbadal, automaticky mi podával moje obľúbené noviny. Po čase ich podával ratolesti. Hmm. A neprestal ani po rozchode s ex. Šport som rituálne kupovala ešte dobrý rok.

Hmm.

Veľa som čítala a milovala ten ranný čas a zelenú veľkú šálku na kávu s mliekom a dvomi kockami cukru. Ten čas bol len môj.

Neskôr sa v dverách objavila vyškerená plavovlasá hlava a deň sa začal. Hmm. Ako to len bolo dávno.

A teraz sedím hľadiac do diaľavy a dúfajúc, že tieto dni sa mi jedného dňa vrátia.

Budem skoro vstávam s vedomím, že vo vedľajšej izbe niekto spí a po mojom ráne sa strapatá hlava objaví opäť vo dverách. Ja budem písať, robiť to, čo ma baví. Budem sa usmievať a sem tam rozčuľovať, aby som sa vzápätí mohla udobrovať.

Rýpať sa v záhradke, zastrihávať ruže, presádzať hortenzie a dúfať, že oleander tento rok zakvitne.

Oleander. Tuším je to tiež aj film. Biely oleander.

Ta predstava sa mi páči.

Stále hľadím na Rozsutec a do reštaurácie začínajú prichádzať prví účastníci dnešného workshopu. Na raňajkách sa vedie debata, ktoré párky sú najlepšie. Niekto tvrdí, že Spišské aj keď sú pikantné. Mne je to jedno.

Usmievam sa a ešte stále si snívam.

Myslím, že sa mi môj sen páči.

Teším sa na to.

Volám pánovi Zariadime/Vybavíme a pýtam si kľúče od jeho chaty na horách. To prostredie mi prospieva.

Na you tube som našla originál nahrávku recitácie Sylvie Plath. Má úžasný hlas a neuveriteľne dobre píše. Možno aj ja raz budem.