vesper

Dnes snežilo. Nesvietilo slnko, tak ako po iné dni. Pozerala som na terasu na zasnežené stopy v snehu. Stále ich bolo vidno. Niektoré stopy nezmiznú tak rýchlo ako by sme si občas priali. Najlepšie bude, keď sa sneh roztopí a znovu nasneží, vtedy bude opäť hladký povrch. Žiadne nerovnosti. Rozmýšľam čo je lepšie, panenský sneh na novom povrchu, alebo mix starého a nového? Niekedy si prajem ten panenský bez minulosti...

Víkend je otrasný. Hádam sa so svojou pubertálnou dcérou kvôli hlúpostiam. Tá jej spurnosť a tvrdohlavosť ma neskutočným spôsobom irituje. Ten jej flegmatizmus a pasivita ma privádza do stavu šialenstva. Občas rozmýšľam, či to robí naschvál. Dnes mi v telefóne povedala: „Toto ja počúvať nebudem.“ Koniec citátu. Použila presne slová jej otca. Niekedy mi ho pripomína. Položila som telefón a keď sa vrátila a videla som tu aroganciu, neovládla som sa a jednu som jej strelila medzi dverami. Na svete sú len dve osoby, ktoré ma dokážu vytočiť do nepríčetnosti. Ona je jedna z nich.

Vždy nás vytáčajú ľudia, na ktorým nám najviac záleží. Chceme im to najlepšie. Potom však máme nejaké očakávania, tie očakávania sa nenaplnia a my sme sklamaní. U ostatných máme väčšiu toleranciu. Je to divné, ale je to tak.

Očakávania? Vždy si ich zakážem a stále ich mám. Očakávam, že keď sa budem správať čestne a slušne, že aj ostatní sa budú. Očakávam, že keď budem veľkorysá, tí, na ktorých mi záleží to ocenia. Očakávam, že keď doprajem druhým, bude mi dopriate. A kopec iných hlúpostí.

Neočakávam veľa. Len také elementárne veci súvisiace so slušným správaním. Slušnosť, korektnosť, čestnosť. Chcem tak veľa? Evidentne áno.

Večer som si písala s Andrejom. Písali sme si o poslaní ľudí v našom okolí. Povedala som mu, že ma inšpiroval k vlastnému businessu, že to bolo jeho poslanie. On sa opýtal či to neľutujem a ja som nekontrolovateľne spustila zoznam vecí, ktoré ľutujem...

 [20:22:03] Vesper says: lutujem ze som sa zacyklila a opustila

[20:22:12] Vesper says: lutujem ze som premrhala kopec casu

[20:22:29] Vesper says: lutujem ze som pomohla vela ludom ktori sa na mna vysrali

[20:22:50] Vesper says: lutujem ze som bola malo egoisticka

[20:23:02] Vesper says: lutujem ze som vzdy viac myslela na druhych ako seba

A v tom zavolal Alex. Mne to prišlo tak strašne absurdné. Pýtal sa ma ako sa mám a iné bežné veci, hovoril o mojom pozitivizme a optimizme a mne sa chcelo plakať. Snažila som sa byť veselá, ale potom som začala nekontrolovateľne plakať. Myslím, že si to nevšimol. Na chvíľu som stíchla a ukončila hovor. Celý deň som myslela na neho. Aj keď sa snažím, z hlavy ho dostať tak rýchlo neviem, tie stopy sú tam. Túžila som, aby sa ozval, aby povedal: „Všetko bude dobré moja.“ Aby ma chytil za ruku, objal a len tak ticho držal. Neurobil to, nemal dôvod to urobiť. Nedala som mu ho. Pred ním som osoba, ktorá všetko zvláda. Osoba s testosterónom, ktorá má pochopenie pre všetko. Osoba, ktorá sa strašne bojí, že bude sklamaná.

Áno, bojím sa, bojím sa, že by nepovedal, moja to bude dobré.

Toto zvyčajne teraz hovorí Andrej. Kamarát, s ktorým riešim takmer všetko. Aj vianočný stromček som s ním kupovala, lebo som nemala odvahu o to požiadať Alexa. Andrejovi som povedala všetko, ako mi je smutno, ako ma mrzí, že sa hádam s ratolesťou, ako mi chýba Alex, ako ma mrzí, že nepovedal, stretnime sa Darling, ako ma nasrala Kamka, keď ma nezavolala na golf, ako ma bolí stále ruka a mám ju zelenú, ako tu teraz plačem...

Potom zavolala Sharon a ja som snežila ešte hodinu. Povedala, že sa mám vyplakať a všetko bude okej, že mám len blbý deň, keď som v mínuse a nemám prebytočnú energiu, že inokedy by mi to nevadilo. Asi má pravdu.

Chcela by som, aby sa sneh roztopil.

Možno sa plačom roztopí, 

nový nasneží na čistý povrch

a nebudú žiadne stopy z minulosti... žiadne očakávania... nič...

Viem, že ráno to bude fajn, že sa z toho vyspím, ale dnes snežím a mokrý sneh mi steká po tvári.

A myslím na Alexa, ktorý robí to isté len pár kilometrov ďalej...

Ten skurvený strach!

Idem si umyť zuby a pozerať Krstného otca.