vesper

Dnes som prvý deň vo svojej novej kancelárii. Je to zvláštny pocit. Sedím tu, obzerám si detaily miestnosti, na stene visí pekný abstraktný obraz, na stole sú 4 prázdne fľaše od neperlivej minerálky, nábytok je moderný s čistými líniami kombinácia svetlého dreva a šedého kovu, kreslo je čierne kožené mierne hojdacie, koberec otrasne modrý a recepčná až podozrivo usmievajúca sa. Sedím vo svojej vlastnej oficiálnej kancelárii takmer po dvoch rokoch a neviem čo so sebou. Potrebujem vzduch.

Ešte chvíľu sa hojdám, pozerám von oknom a rozmýšľam nad ňou. Je opäť v nemocnici. Usmejem sa. Nie je to radostný úsmev, skôr taký ironický úškrn, keď mi hlavou preletí ďalší z mnohých paradoxov, ktorým nerozumiem a strašne chcem.

Biele krvinky.

Biele krvinky sa objavili na scéne v priebehu jedného dňa už dvakrát. Čo vlastne o nich viem. Jeden ich má veľa a druhý málo. Googlím ako šialená. Čítam katastrofické scenáre o ich abnormálnom nekontrolovateľnom zhubnom bujnení na jednej strane o ich neschopnosti tvoriť sa na strane druhej. Sú tu dve osoby. On a ona.

Asi ich zoznámim. Dajú si navzájom to čo im chýba. A hotovo. Nevadí, že ona je šťastne vydatá, matka troch detí a on je nepolapiteľná ilúzia, ktorou som patologicky priťahovaná. Spojujú ich biele krvinky. Jeden ich ma málo a druhý priveľa...

Odchytila som ju na skype. Keď je v nemocnici, často si píšeme. Na začiatku som nevedela, čo je vhodné a čo menej vhodné na konverzáciu. Chvíľu som nad tým rozmýšľala. Ale fakt len chvíľu. Neviem sa tváriť nezainteresovane. Pýtam sa čo chcem a hovorím čo chcem. V tomto smere som nevychovaná. Povedala som jej to a myslím, že sa jej uľavilo. Veľa mi hovorila o svojej chorobe a ja som len neveriacky hľadela na monitor. Pripadala som si strašne hlúpo, že nič o tom neviem.

Ale prečo vedieť o niečom, čo sa ma netýka?

Je v tom kus sebectva, avšak dobrovoľne sa o choroby nezaujímam. Zaujímajú ma až keď sa ma týkajú. A teraz sa ma týkali. A tak som počúvala.

Postupne sme prešli na bežné veci zo života ako je rodina, deti, kamaráti, varenie, záhrada, milenci, knihy, filmy, sex. Áno sex. Hmm, ešte teraz sa usmievam, keď si spomeniem ako som bola prekvapená pri otvorení tejto témy. Pýtala sa svojho lekára ako to bude teraz so sexom. Povedal, že všetko sa dá. A ja som sa strašne smiala, keď mi to len tak medzi rečou spomenula. Hovorili sme jednoducho o všetkom, o bežných radostiach a starostiach bežného smrteľníka. Len sme naše témy rozšírili o leukémiu. Všetko ostatné ostalo nezmenené.

Dnes ju idem pozrieť. Na hlave bude mať šatku a jej modré oči budú žiariť. Aspoň dúfam. Leží v Antolskej. Pýtala som sa čo jej mám priniesť. Povedala, že lízanky. Smiala som sa. Ale fakt, prines mi lízanky, ale nie tie smotanové ale cukríkové, zopakovala. Myslíš také tie farebné?, opýtala som sa a smiala som sa ďalej. Prikývla. Aspoň si to myslím, poslala mi smajla, ktorý prikyvuje.

A tak idem do obchodu kupovať farebné lízanky pre 35 ročnú mladú dámu, ktorá sa rada smeje. A ja s ňou. Aj keď mi nie je do smiechu.

Aj Alex sa rád smeje. Jeho smiech je nákazlivý. Volali sme spolu v utorok. Myslím, že sa má lepšie. Strašne krásne sa smial. A ja som sa smiala s ním.

Je fajn sa smiať.

Je potrebné sa smiať.

A sem tam sa aspoň usmiať, tak ako dnešná recepčná.

Lízanky kúpim aj pre Alexa a on mi povie: „Vesper, ty si fakt trafená, ale tak milo trafená.“

A bude sa pri tom smiať.

A ja s ním.

Smiech lieči...