vesper

Izbou sa nesie vôňa narcisov. Je intenzívna a príjemne sladká. Po rozhádzanom nepokojnom dni nachádzam pokoj na hojdačke s pohárom v ruke. Netrpezlivo obzerám svoje nové zasadené kvetiny a hľadám ďalšie nové a nové výhonky. Hľadím na tmavú takmer čiernu hlinu a snažím sa objaviť náznaky prvých listov zo semienok, ktoré som zasiala v sobotu. Ešte tam nie sú. Je to samozrejme, ešte nie je ich čas, ale napriek tomu to skúšam znovu a znovu. Viem, že keď ráno vstanem moja prvá cesta bude viesť práve k nim.

Telefonujem s Kamkou, rozprávam jej o novej príjazdovej ceste z betónu, ktorá sa objavila večer pred mojou garážou. Ostala som v príjemnom šoku. Neveriacky som krútila hlavou a rozmýšľala prečo mi ten neznámy pomohol. Len tak z čista jasna mi postavil príjazdovú cestu, už tam nebude blato, ani rozhádzaný štrk, mám cestu. Cudzí človek, s ktorým si ráno píšem, keď čítam noviny a pijem kávu mi postavil cestu.

Pošlem mu dnes kvety.

Myslím, že kvety vždy potešia.

Myslím, že kvety často nedostáva.

Rozmýšľam aké vyberiem a kto to vlastne je. Kvety vždy vyberám podľa osoby, ktorej ich dávam. Čo o ňom vôbec viem? Viem, že chodíme na rovnaké miesta. Viem, aké filmy ma rád, viem, čo jedáva, viem, čo si oblieka, viem, že je svojim spôsobom nádherne jednoduchý. Áno, jednoduchý, nekomplikovaný...

Jednoduchý...

Možno sa poznáme z videnia a možno vôbec nie.

Príde mi to vzrušujúce, príjemne a lákajúce. Malé jarné rozptýlenie prebúdzajúce moje lepšie ja.

Uvedomujem si, že sa mi to nestalo prvýkrát, čo mi niekto len tak pomohol. Aj pána Zariadime/vybavíme som spoznala podobným spôsobom a mnoho iných. Fascinuje ma na tom skutočnosť, že často nám pomôžu ľudia, od ktorých to vôbec nečakáme. Je to vždy nečakané a prekvapujúce, vyvolávajúce blažený úsmev na tvári a kladúce zbytočné otázky, prečo...

Skúšam to už neriešiť. Skúšam sa tešiť. Skúšam byť jednoduchá.

Napísal mi neznámy čitateľ. Vymenili sme si zopár riadkov a povedal, aby som ďalej písala, že dostanem od neho za každý príspevok pol litra vína. Napísal mi v čase, keď som mala chuť prestať. Povedala som len, že to nemôžem, že sa stane zo mňa alkoholik a on len vtipne dodal aj Hemingway bol alkoholik a dostal Nobelovku.

Práve som si zarobila na prvý liter a ráno som bola skontrolovať kvetiny, ešte stále nič, ale zmrznutá čerešňa sa nečakane prebrala a vypustila prvé lístky.

Napadne ma film Musíme si pomáhať a Amélia z Montmarteru.

Idem kúpiť kvety.

Už viem aké vyberiem.