vesper

Tak a je to tu. Dnes som sa pristihla. Stáva sa zo mňa puritánka najhrubšieho zrna. Kúpila som časopis Star. Pravdepodobne v tejto chvíli poklesnem v očiach všetkých pseudointelektuálov, ale pravdou je, že čítam čo ma napadne a jednoduchosť a plytkosť mi svedčí rovnako ako endogénne metamorfózy štatútu intelektuála. A to som nepoužila slovník cudzích slov. Ha!

Súčasťou tohto periodika bola špeciálna valentínská príloha – „22 najpopulárnejších polôh kámasútry alebo v ríši zvierat“. Keď som ju zbadala, rýchlo som ju vytiahla, zložila a schovala. Keby som sa vedela, červenám sa. V hlave som mala len jednu myšlienku „k tomuto sa nesmie dostať moja pubertálna ratolesť.“

Ako náhle som to urobila, uvedomila som si absurdnosť situácie. Schovávam nafotené obrázky polôh kámasútry, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny pornografický časopis, pred vlastnou ratolesťou, aj keď viem, že pravdepodobne o pár mesiacov, žiadalo by sa mi napísať rokov, začne žiť, ak už nežije, aktívnym sexuálnym životom. A príde mi to zvláštne.

Príde mi to rovnako zvláštne ako, keď som mala sedemnásť a bolo mi divné, že moji rodičia by mali spolu sexuálne žiť, prišli mi na to strašne starí. Hmm, starí...

Prednedávnom som videla film Siedme nebo.

„Príbeh prináša tradičný ľúbostný trojuholník. Sleduje svojich hrdinov natvrdo – pri sexe, i v tých najbolestnejších situáciách. Pred divákom nič neskrýva, tabuizovaná téma erotiky medzi starými ľuďmi tu nachádza možno na prvý pohľad šokujúce, ale adekvátne zobrazenie – bez akejkoľvek strojenosti a s autenticitou, ale aj s porozumením a humorom. Film predstavuje veľmi realistickú a dôležitú výpoveď o psychických i fyzických túžbach staršej generácie.“

Pohľad na súložiacich sedemdesiatnikov mi prišiel na chvíľu smiešny, ale vzápätí som im závidela. Závidela som im tú vitálnosť, radosť a schopnosť dokonale si vychutnať slastný pocit prichádzajúcich orgazmov. Ten stav totálnej straty kontroly nad sebou... Dokonca aj ta ich neohrabanosť v posteli mala svoje čaro.

A vtedy ma napadlo, že by som chcela súložiť do smrti, a že na súlož nie sme nikdy príliš starí.

Pri slove kámasútra sa mi vybavila moja prvá kniha od jedného z februárových mužov. Bola to prvá kniha, ktorú mi požičal, keď som ho raz požiadala o „nejakú“ knihu, ktorú som ešte nečítala. V časoch, keď môj vek končil koncovkou –násť, som čítala ako besná absolútne všetko a hlavne veľmi veľa. Ale túto som nečítala.

Pamätám si ako som na zástavke stretla Šeďa bývalého nápadníka a kamaráta môjho vtedajšieho frajera. Zobral knihu do ruky a tak divne sa usmial. A ja som sa tvárila, ako keby som si polohy z kámasútry dávala na raňajky, obed aj večeru. Hmm, bolo to... Aké to len bolo? Trápne.

Viem, že som ju čítala so stoickým pokojom androida, ako kuchárku na varenie, bez emócii alebo záchvevu vzrušenia.

Oveľa viac na mňa zapôsobila jedna scéna z knihy, na ktorej názov si nespomeniem, ale sľubujem, že ho dopíšem po návšteve svojej matky, kde sa dotyčná kniha nachádza. Paradoxne sa opis nachádzal v kriminálke, ktoré som v tom čase hltala. Tento stranový opis súlože na kuchynskej linke so všetkými detailmi, bol môj prvý kontakt s vlastnou sexualitou. Cítila som chvenie v podbrušku...

No, ale späť. Rozhodne nemám potrebu rozpisovať svoje sexuálne fantázie. V otázke vlastného sexuálneho života, nepoznám slovo prudérnosť, aj keď polohu „kukly“ a „netopiera“ podľa valentínskej prílohy som ešte neskúšala. Tak prečo som prudérna, keď ide o moju ratolesť? Prečo zrazu neviem povedať od kedy je to vhodné? Prečo je to tak zvláštne iné? Prečo sa mám chuť červenať? A tajne schovávam špeciálne valentínske prílohy...

To fakt neviem.

Asi to bude tým, že v našich ratolestiach stále budeme vidieť deti prepojené pupočnou šnúrou a tá sa strihá veľmi ťažko...  Tak ako oni v nás budú vidieť dospelákov starých na akékoľvek pôžitky...

Hmm, to mi pripomína story z tohto víkendu.

Príde 16-ročná pubertiačka domov z cvičenia. Vyzerá staršie a hovorí svojej matke, akože mne: Dnes ma nejaký tridsiatnik bežiaci vedľa mňa na bežiacom páse pozdravil, že ahoj.

Matka, akože ja, sa jej pýta: A čo si mu povedala.

No, že dobrý deň.

Hmm, nechcela by som byť v koži toho tridsiatnika...

A vlastne ešte ma niečo napadlo, Kamka si tento víkend kúpila dvd prehrávač a jej prvá otázka na mňa bola, či nemám „péčko.“ Z nejakých neznámych dôvodov predpokladá, že v každej domácnosti sa jedno musí nachádzať. A ja žiadne nemám.

Asi sa tiež nad tým zamyslím...

Tuším fakt prudérniem.

Alebo iba starnem?

p.s. tú prílohu mám stále v mojom poznámkovom bloku, tá poloha kukly a netopiera mi nedá spávať... (-: