vesper

Snažím sa ukladať myšlienky posledných dní. Mám v tom chaos. Rozmýšľam čo ma potešilo, kedy som sa cítila šťastne. V pozadí beží Lampa a Lehotský rozpráva o Slepých láskach. Slepé lásky ma neskutočne prekvapili. Možno to bolo tým, že som od nich nič nečakala. Tiež ma prekvapil starý neznámy, ktorý mi nečakane napísal list. Tiež som od neho nič nečakala. A potom ma šokoval môj bývalý. Od toho som vždy veľa čakala.

Zvykla som si hovoriť, žiadne očakávania, žiadne sklamania. Nefunguje to. Aj keď si vedome zadefinuješ žiadne očakávania. Tvoje podvedomie ich má. Už len tým, že to vyslovíš, ho vlastne aktivuješ.

Rozmýšľam, čím som si ho privolala. Prečo sa ozval práve teraz. Prečo mi dokonale nabúral môj nedokonalý svet. Nemyslievam na neho. Naposledy som ho neplánovane zazrela v jednom podniku. Vtedy som si ho tiež privolala. V ten večer som zavadila o odložený prsteň od neho, ktorý som nenosila. Vrátila som mu ho a on mi ho vrátil späť. Už je to viac ako dva roky. A opäť je február.

Začínam tomu rozumieť. Privolal ho február. S februárom prichádzajú spomienky.

Vo februári pred mnohými rokmi som mala svadbu.

Vo februári pred pár rokmi, mi oznámil, že ma nemiluje.

Vo februári tento rok, bude mať 40.

Všetky tri udalosti sa odohrávajú v jeden deň. Tri udalosti, traja muži a jeden deň. A aby, toho klišé nebolo dosť. Všetko sa odohralo na Valentína. Z neznámych dôvodov.

Nedávno sa ma niekto opýtal: „Koho si milovala?“

Mojich februárových mužov, každého inak.

Prvý je otec našej ratolesti. Mám s ním takmer súrodenecký vzťah. Je zvláštne, že niektoré vzťahy sa upravia až keď sa rozpadnú. Pokiaľ s niekým nežijeme, sme viac tolerantní.

Druhý? Hmm. Druhý. Ak by sa ma niekto opýtal, či by som sa vrátila, nedala by som jednoznačnú odpoveď. Vždy mi zovrie hrdlo, keď dostanem od neho správu, zavolá, alebo ho zazriem. Tak ako teraz. Úspešne sa mu vyhýbam. Myslím, že je to vzájomne. Prežili sme spolu nebo a peklo na zemi. A to doslovne. Niekedy rozmýšľam, či toto cyklenie a môj život naruby nie je dôsledkom vyrovnávania sa so stratou ilúzií, ktoré súviseli práve s tým druhým. Kto vie...

A tretí? Hmm, tretí. Tretí je moja tajná nenaplnená ilúzia. A som za ňu vďačná. Vďaka nej viem, že žijem a od citového mrzáka mám ešte ďaleko. Aj keď sa niekedy pýtam sama seba, či je lepšie nevedieť a nestretnúť, ako stretnúť a nenaplniť. Neviem.

Ročník 67, 68, 69.

Keď tak nad tým rozmýšľam, mala by prísť na rad nejaká sedemdesiatka, tie šestkové mi veľmi nesedia.

Uff, strašné tézy, Vesper, rob niečo užitočné!

Idem radšej zabaliť prsteň a kľúče pre šesťdesiat osmičku.

Knihy a list som poslala šesťdesiat deviatke minulý týždeň.

A šesťdesiat sedmičke pošlem večer číslo pevnej linky.

Odosielam svoju minulosť, prítomnosť aj budúcnosť doporučenou poštou.

Snáď to na tej pošte nepopletú.

A listy sa nevrátia späť...

Zatiaľ sa budem tešiť z osemdesiat trojky a nových čiernostrieborných topánok na tancovanie. V stredu mám ďalšiu hodinu.

Pri tancovaní som šťastná, Slepé lásky sú úžasný film a včerajší koncert Tiny bol famózny. Aspoň malá ukážka, tá baba vyzerá a spieva dnes rovnako dobre ako v roku 1990.

Ako to len robí? Žeby mladší milenec?

Ale o tom niekedy inokedy... (smile)

p.s. neznámemu, ktorému raz chýbal šťastný koniec

Neverím na šťastné konce, koniec je definitíva, verím na šťastné okamihy... tie sa vracajú