vesper

Cítim sa ako chrobák ležiaci na chrbte, mávajúci nožičkami a ručičkami a čakajúci na to, že ho niekto dvihne a otočí, alebo len úplne obyčajne odkopne a on dobrovoľne zariskuje zopár akrobatických sált vo vzduchu a možno kotrmelcov na zemi, s vidinou, že pri dopade padne opäť na nohy a vykročí pravou. Alebo ľavou? Nie je to vlastne jedno? Neviem. Ale takto nejako sa cítim.

Chcela by som to na niečo zvaliť, zbaviť sa zodpovednosti, zakričať to nie som ja, za to môže pochmúrne dušičkovské počasie, posunutý čas, kniha, ktorá mi nedá spávať, alebo len minulosť, ktorá ma dobieha vo forme spomienok pretavených do snov. Chcela by som sa zbaviť zodpovednosti za to, že sa nechávam vytáčať do stavu nepríčetnosti kvôli kúpenej forme na muffiny, ktorá nie je z plechu, ale je zo silikónu. Pričom stačí v kľude povedať, vráť to a dones inú.

Chcela by som nevolať do realitky, kde som vynadala neznámemu pánovi za to, že uverejnil obrázok môjho bytu, lebo moji známy mi volajú, či predávam byt. Stalo sa mi to už dvakrát, že obrázky môjho bytu boli uverejnené v realitnom časopise a zdesené okolie mi telefonovalo a pýtalo sa čo sa deje. A teraz, keď mi zavolal ďalší známy, vrhla som sa na prvú príležitosť zbaviť sa prebytočnej energie a uvoľniť ju prostredníctvom nejapného bliakania do telefónu bez overenia faktov. Stačilo mi, že sa mi to stalo už dvakrát. Vzorec z minulosti nepustí. Keď to bolo dvakrát, aj tretí musí byť predsa pravda. Nebola. Po dlhom monológu som si prezrela web a našla spomínaný inzerát. Nebol to môj byt. Bol tam jeden identický záber. Naprázdno som preglgla a zavolala opäť. Ospravedlnila sa a dostala pozvanie na kávu od pána, ktorý si musí myslieť, že väčšiu hysterku už dávno nepočul. Nestačilo mi to.

Zavolala som kamarátovi, ktorý mi to oznámil a vynadala som aj jemu. Úplne si ho viem predstaviť, hľadel na telefón, neveriacky točil hlavou a uvažoval, či som si niečo šľahla. Takúto ma ešte nevidel. Dotiahla som to do stavu, že on sa ospravedlnil mne, namiesto toho, aby som sa ja ospravedlnila jemu za svoje neprimerané správanie. Môj hysterický záchvat by si zaslúžil v ten moment nomináciu na Oscara. Svojim spôsobom som fakt dobrá, jeden sa mi ospravedlnil, druhy pozval na kávu a ja? Ja stále ležím na chrbte vo vyťahanom pyžame oprskanom oranžovou šťavou od mandariniek a rozmýšľam ako sa otočiť.

Čítam o havajskej technike ho´oponopono a miestami mi napadá, či som sa už úplne nezbláznila, keď ničím všetko okolo. Odkladám činnosti, pri ktorých mám pocit, že mi nič nedávajú. Na prvý pohľad sa mi zdajú nepodstatné, možno mi len pripomínajú minulosť, moju precíznosť, dôslednosť.  V kútiku duše sa za to hanbím, ale neviem to zmeniť.

Po izbe sa mi váľajú papiere z predposledného projektu a knihy zo školy. Za predposledný projekt môžem dostať asi 5000EUR, stačí len dopísať jednu správu, ktorú už píšem niekoľko mesiacov. Na účte som v mínuse a stále to nie je dostatočne motivačné, aby som niečo urobila. Školu už neriešim. Vyrazili ma. Áno mňa, premianta triedy. Toho jedinca, ktorý bol všetkým príkladom. Chýbal mi jeden kurz. Jeden, jediný a mohla som sa pýšiť ďalšími tromi novými písmenkami. Viem, že si za to môžem sama, ale tiež ma to nejako nevyvádza z miery. Stále ležím na tom chrbte a miestami mám pocit, že si ruky zakladám za hlavu, nohy mám v pokrčenej relaxačnej polohe a je mi dobre, lebo väčšinu času mi bolo dobre, tak ako vo svojich snoch parazitujúcich na pavučinách spomienok a starých vzorcov. Len občas mám pocit, že sa už chcem otočiť a ten pocit je čoraz hlasnejší. Krátkodobo sa mi darí. Dlhodobo zlyhávam.

Niekto povedal, ten kto sa díva von, sníva a ten kto sa pozerá dovnútra, ten sa prebúdza.

Občas mám pocit, že sa prebúdzam a vtedy rozhadzujem nožičkami a ručičkami, vzápätí však začnem opäť snívať a spochybňovať všetko naokolo.

Robím len to, čo ma teší a prináša okamžitý výsledok.

Pečiem muffiny, sú stále lepšie a lepšie, učím sa taliančinu, radím druhým čo majú robiť a cítim sa ako chrobák ležiaci na chrbte, mávajúci nožičkami a ručičkami a čakajúci na to, že ho niekto dvihne a otočí, alebo len úplne obyčajne odkopne a on dobrovoľne zariskuje zopár akrobatických sált vo vzduchu a možno kotrmelcov na zemi, s vidinou, že pri dopade padne opäť na nohy a vykročí pravou.

Alebo ľavou?

Nie je to vlastne jedno?

Neviem.

Ale takto nejako sa cítim.

Prebudiť a vykročiť, alebo len kopnúť, to je pohodlnejšie.

Idem vybrať muffiny, dnes sú jablkové s nutellou a kúpiť tekvice, našla som dobrý recept...