vesper

Telefón stále vyzváňa. Všade samé otázky. A mne sa na ne nechce odpovedať, mne sa nechce nič organizovať, mne sa chce robiť nič. Dnes už dvíham. Pripadám si ako pri organizácií stretávky po xy rokoch. Jediný rozdiel je, že všetci sa tvária otrasene, smutne, plačú a ja nič. Ja stále ani slza. Môj cynizmus zvíťazil nad pokrivenou ľútosťou. Dobre, možno niekomu krivdím, ale tak to vidím ja. Do nemocnice chodila za ňou len najbližšia rodina a ja, pravidelne jej volali kamarátky z našej partie a teraz sa ideme všetci hrať hru ako sa máme strašne radi a ako nám bude strašne chýbať. Nemám rada tieto hry plné falošných sĺz. Naozaj nie.

Volala som s Ráchel, obstarali sme veniec a kvety. Budú to biele ruže. Povedala som jej, že nechcem ísť na pohreb, že neznášam pohreby, že nechcem byť toho súčasťou, že prídem neskôr, keď všetko skončí, že sa neviem pozerať na ľudí, ktorí to budú považovať za spoločenskú udalosť roka, že nie som prototyp plačky, že som cynik, ktorý sa neobzerá za seba. Povedala: „Bez teba to nebude ono.“ A mňa napadlo, na čo potrebujú klaunov na pohrebe, ale Rachel povedala: „My ťa potrebujeme, buchneme si DeLuxe.“  Ukecala ma. S Ráchel pijeme vždy DeLuxe. DeLuxe je dobrý dôvod.

Organizujem s ňou neplánovanú stretávku a rozmýšľam, o čom sa baví na takýchto stretnutiach. Stretnem tam spolužiačky, ktoré som naposledy videla na stretávke po desiatich rokoch. Stretávky po pätnástich som sa nezúčastnila, aj keď som ju zorganizovala. Vždy všetko organizujem. Bola to pekná haluz. Mala som jeden z tých svojich dní a takmer zo dňa na deň som sa vybrala do južnej Ameriky. Úplne som pri tom zabudla na stretávku. Poslala som im ememesku z Chile. Rachel bola nasratá, ale iba chvíľu. Vždy sa hnevá iba chvíľu. Ráchel je jednoducho skvelá.

Hmm, asi sa budeme baviť o tom aké je to strašné a v duchu sa budeme zamýšľať nad vlastnou pominuteľnosťou. Ja budem ticho pozorovať ostatných a popíjať. Potom sa posadíme s Ráchel, Sharon, Barbarou a Desanou do kúta a skonštatujeme, že celé je to v péčku, a že človek nikdy nevie ako skončí a pripijeme si na zdravie. Sľúbime si carpe diem.

 Volá opäť Ráchel, pýta sa kde sa stretneme pred obradom a možno po. Hovorím jej, ja neviem čo tam je nové, ty to máš vedieť lepšie, ty tam žiješ, ja prídem na návštevu. Nakoniec jej navrhnem jej vlastný podnik. Povie, že je to dobrý nápad, že to bude blízko. A mne sa vyjaví skutočnosť, že práve v tom podniku sme sa stretli naposledy pred rokom aj s ňou.

Strašne sa opila. Ukázala nám lieky. Brala 24 tabletiek denne. Povedala som jej nepi a ona odvetila. Hmm. Ako to len povedala. „Nebudem tu dlho.“ Desana predviedla striptíz na stole. Marcelina sa dvakrát opila za jeden večer a ja s Rachel sme spievali. A strašne falošne. Nevieme spievať. To bolo asi naposledy, čo bola s nami do rána hore. Potom len nemocnice, chemo, skype, návštevy, telefonáty, spomienky a nejasné plány do budúcnosti.

Sľúbila som jej háčiky. Háčiky na kabelky. Musím ich dnes zohnať. Bola to dohoda pri jednom z našich chatov. Háčiky na kabelky, červený rúž, cigareta v špičke, rukavičky a kaviareň Sissi. Hmm nejako sme to nestihli. Možno nabudúce...

Neviem predstierať smútok.

Keď smútim, chcem byť sama.

Zajtra sama nebudem.

Zajtra budem za veselú plačku.

V súvislosti s plačkou ma napadnú chlapci z hrobkostavu, ktorých sme raz so Sharon stretli na terase Medúzy, asi šesť rokov dozadu. Sedeli sme si a popíjali Martini. Vedľa boli dvaja páni v najlepších rokoch, vážení generálni riaditelia nemenovaných veľkých spoločností. Pokukovali a pozvali nás na drink. Stoly boli veľmi blízko, takže sme sa len mierne natočili a pokračovali v neviazanej debate s nimi. Vedeli sme kto sú, ale tvárili sme sa, že nevieme s kým sedíme za jedným stolom. Tešilo ich to. Tlačili sme si navzájom kaleráby. Opýtali sme sa ich, čo robia.

Povedali: „My sme chlapci z hrobkostavu a vy?“

„My?,“ koketne sa opýtala Sharon, „my sme profesionálne plačky.“ Strašne sme sa smiali. Dnes bol jeden z nich v novinách.

Hmm. Som profesionálna plačka a

stále ani jednu slzu.

Som unavená.

Neviem spať.

Neviem plakať.

Chce sa mi smiať...

Idem zháňať tie háčiky. Jeden jej tam nechám.

Ešte som dostala bohovský kompliment, Sharon povedala, že by chcela, aby som tam bola, keď bude zomierať a mne to prišlo od nej pekne sprosté. Sebec jeden. Koho tam budem mať ja?

Bože, ako ja neznášam pohreby...