vesper

Som sľubotechna. Áno, presne to som ja. Už pár dní si sľubujem rôzne veci.

Sľubujem si, že budem dôsledná a konečne dokončím školu, všetko budem odovzdávať načas a neprídem o peniaze, ktoré som investovala do svojho vzdelania.

Sľubujem si, že budem cvičiť, nebudem sa prejedať a zmestím sa do nohavíc.

Sľubujem si, že nebudem myslieť na Alexa a začnem myslieť na seba.

Sľubujem si, že do svojho života systematicky zavediem systém.

Sľubujem si, že budem písať pravidelne.

Toto posledné som vlastne realizovať nemohla, to posledné som si zakázala do času, pokiaľ nezačnem plniť to predchádzajúce.  To posledné je to, čo ma najviac baví. Nepísanie som si dala ako trest. Čistý masochizmus.

Nič z toho sa nedeje. Posledných desať dní len čítam. Veľa chodím. Stretávam nových ľudí. Rozdávam rady na počkanie. A v duchu sa pýtam, či sa dá vystaviť faktúra na rozsievanie dobrej nálady a múdrych rád. Bola by som veľmi bohatá.

Je to celkom zábavne. Som ideálny prototyp prirovnania „šuster chodí bosí“. Som bosá. A zacyklená vo svojom vlastnom nepokoji. A neviem čo s tým. Teoreticky to mám zmáknuté, ale v praxi... V praxi? Zlyhávam. Totálne. Ako keby som sa vedome viedla do záhuby.

Včera som si dokonca googlila články na tému sebamotivácie, naštartovania, návratu disciplíny a podobné hlúposti, ktoré vlastne nie sú hlúposti. Sú to nejaké oporné body, ktoré držia život pokope. Rituály, ktoré dávajú životu pravidelnosť. Pravidelnosť pomáha usporiadať chaotické prvky. Pekne systematicky. Krok po kroku.

Chýbajú mi impulzy a možno som iba strašne lenivá a celý čas sa vyhováram. Neviem. Fakt to neviem. Kedysi som stíhala veľmi veľa vecí a teraz? Teraz nič. Teraz všetko odkladám. Odkladám na neskôr. Niekedy ma napadá, či sa dá odložiť život do momentu, kým ma niekto zachráni. Áno, to je môj problém. Chcela by som byť zachránená. Chcela by som, aby niekto prišiel a povedal: „To bude dobre, teraz som tu ja, ver mi.“ A ja by som verila. Ale tak to nefunguje. Zachrániť sa musím sama. Aj toto už viem dávno. Musím nájsť svoj pokoj. Len ešte neviem kde a ako.

V piatok cez deň som bola v kine. Bola som sama. Sama v kine. Hľadala som tam pokoj. Aspoň dočasný. Dočasne to funguje. Videla som film Pokoj v duši. Nádherne melancholický film.  Zamilovala som sa do hlavného predstaviteľa a zistila som, že som úchyláčka. Pateticky som priťahovaná smutnými mužmi. Chcela som ho zachrániť a zároveň som chcela byť zachránená.

Preciťovala som skvelú kameru a úžasnú hudbu. Tiekli mi slzy. V hrdle som mala hrču. Pri pohľade na scenériu v okolí Čierneho Balogu ma chytila nostalgia. Túžila som byť na Táloch s golfovým vozíkom. Úplne divná asociácia, viem, ale presne to ma napadlo. Pri golfe dokonale vypínam a pociťujem neskutočný pokoj. Pokoj v duši, ktorý teraz neviem nájsť. Nie nadarmo sa hovorí, že zelená upokojuje. Môžem to potvrdiť.

Po filme som si kúpila soundtrack a tešila sa na to ako si ho doma pustím. Stretla som Kamku. Sedeli sme na káve a mne bolo tak príjemne smutno. Chvíľu sme nič nehovorili a pozorovali ľudí v Auparku. Rozmýšľala som nad hlavným predstaviteľom a hľadala som v dave podobný charizmatický typ. Nenašla som. Ani náznak. Napadol ma len Alex. Luknár mi pripomína Alexa. Možno som na ten film išla kvôli Luknárovi a objavila som Attilu.

Kto vie...

Aj na Tango s komármi som išla kvôli Luknárovi... Tango bol čajový odvar, ale aj ten sa mi páčil kvôli úchylným asociáciam.  

Vesper si prípad, prípad pre psychiatra...

Po kine som zavolala Alexovi, pred týždňom sme sa mali stretnúť a nestretli sme sa. Knihy určené pre neho som mu poslala poštou a napísala list. Mal vypnutý telefón. Na chvíľu ma zachvátila panika. Nikdy si telefón nevypína. Poslala som mu správu. V noci odpísal a nazval ma Bambulou. Debil. Nasral ma.

A bola som nasratá sama na seba, lebo som sa nechala nasrať.

Vždy som chcela, aby ma zachránil Alex. A nikdy som nevedela, čo chce Alex. Alex ma nezachráni. A ani nikto iný. Skúsim nájsť ten pokoj sama.

Pokoj v duši...