vesper

Chcela som reagovať na príspevky v poslednej diskusii. Keď som ich čítala, usmievala som sa. Bol to strašne fajn pocit, byť pochopený. Hovoriť o veciach, o ktorých sa bežne nehovorí, ale sú v nás a malo by sa, aj keď sa to veľmi nenosí. V duchu som sa trochu smiala, spomenula som si na ráno a skutočnosť, že sa mi pokazil môj počítač. V tej chvíli ma napadlo „Vesperka, božie mlyny melú pomaly, to máš za svoju malichernosť“ a pragmaticky som sa pustila do riešenia fungovania svojho počítača. Večer som plánovala napísať pokračovanie načatej témy a skutočnosť, že sa mi počítač pokazil, som chcela spomenúť ako neuveriteľnú haluz dňa.

Haluz dňa prišla o tretej pri čítaní diskusie. Niekto napísal „kúp časopis a prines jej ho“ a ja som objednala kvety, poslala kartu a dala napísať „skoro sa uzdrav“. Ani nie o desať minút zazvonila Rachel, plakala a povedala, zomrela. V tej chvíli som pochopila význam slova piča. Lebo tak sa cítim. Ako piča. A chce sa mi smiať...

Volala som známym, nedvíhali, tak som poslala správu o nej, došli krátke odpovede „do piče“. Pičizmus je opäť v móde.

Mám zovreté hrdlo a chvejú sa mi ruky.

Neplačem.

Nedá sa.

Nehovorím.

Len píšem.

Ráchel mi zavolá večer a povie kedy bude pohreb. Rozmýšľam aké kvety vyberiem. Dnes som poslala tulipány. Tulipány symbolizujú jar. Prebudenie. Sviežosť. Veselosť. Farebnosť. Ale na pohreb sa asi nehodia...

Včera mi niekto napísal, že ma rád číta a ja som odpísala, to ma teší, sú to len také moje haluze, ktoré mi prejdú hlavou, nič mimoriadne.

Píšem.

Len tak si píšem.

A zisťujem,

že fantázia

je v mojom prípade úplne zbytočná...

Najabsurdnejšie haluze píše sám život.

p.s. prosím žiadne príspevky, dnes nie, ďakujem

Vždy mala rada ruské pesničky...

Hrča v krku rastie, ruky sa stále chvejú a ani jedna slza, idem von...