vesper

Doma, konečne doma. To slnko robí so mnou divy. V Lozorne už odpaľujú prví golfisti a cítim skvelú sezónu vo vzduchu. Pohľad na nich mi urobil dobrú náladu. Nepokazila mi ju ani skutočnosť, že som opätovne stratila ešpézetku z auta. Zistila som to na pumpe. Tento krát ma nezachraňovali policajti, ale môj exmanžel. Nech žijú naši ex! Žiada sa mi dopísať a na Ex!

Včerajší vietor zanechal po sebe stopy rovnako ako nočný rozhovor. Červené jablká sú rozkotúľané po celej terase tak ako moje myšlienky. Kvety dolámané a kvetináče plné vody. Hmm. Kvety dolámané a kvetináče plné vody, hľadám vhodné slová. Ticho prelomené a čo? Nič. Celkom pekné zátišia na fotenie. Škoda, že tu nemám foťák. Pozerám na oleander a rozmýšľam, či zakvitne. Prvýkrát v tomto roku sedím na hojdačke a nechávam si tvárou prechádzať zubaté lúče jarného slnka. Je asi 10 stupňov a áno, vidím do okien neznámemu susedovi.

Nočný rozhovor.

Nočný rozhovor bol o alkoholičke, o poriadnej facke, prelomení mlčania a tichého prikyvovania, o dvoch pádoch, o šoku, zhnusení a možno aj vlastnom egoizme. Nočný rozhovor bol o všetkom a ničom zároveň. Nočný rozhovor otvoril mnoho otázok. Otázok vlastného svedomia.

Nemám chuť riešiť tu otázku alkoholizmu a jeho príčin v našom okolí, vážne nie. Alkoholizmus tu bol, je aj bude. Čo ma však zaujíma je otázka, s ktorou som sa stretla posledné dni. Takmer hamletovská: Starať, či nestarať sa o známych, ktorí majú reálny problém s alkoholom? Kde je ta hranica, kedy treba niečo urobiť? Treba vôbec niečo urobiť? Je to naša starosť, keď to nie je rodina? Ako to vlastne je? A čo je správne? Je to o správnosti, morálke, vlastnom svedomí alebo o čom to je?

Bola oslava. Stretli sme sa tam piati a Barbara. Volala som s ňou o šiestej, chcela som posunúť termín stretnutia o desať minút. Volala mi naspäť asi osem krát, kým pochopila čo od nej chcem. Mala vypité. Volala aj s Natáliou, tá si nič nevšimla. Zvítali sme sa s Ráchel a začali neviazanú debatu spojenú s ľahkým popíjaním a pojedaním. Rozprávala hlavne Ráchel, Sharon, Desana a sem tam Natália. Barbara sa snažila zapojiť, ale nikto ju nepočúval. Mala problém artikulovať a rozumieť čo iní hovoria. Je to taký stav, keď je schopná sa chytiť na nejaké kľúčové slovo a k nemu akože povedať vtipnú historku, vôbec nie je podstatné, že to kľúčové slovo sa teraz viaže k niečomu úplne inému a jej žvásty sú mimo obraz, dôležité je niečo povedať.

Všetci sme videli, že je to zlé a mávli sme nad tým rukou. Nebol ten správny čas. Chcela sa postaviť a ísť fajčiť. Padla na zem. Tvárili sme sa, že to bolo stoličkou na koliečka, že sa nič nedeje. Išla na toaletu a na chodbe padla opäť. Zhrozene sme sa na seba pozreli a nadávali, že nešla domov s Desanou, ktorá odišla skôr. Boli sme nasraté, že nám kazí večer. Možno nám jej bolo ľúto, ale hlavne bolo nám z nej zle. Presne tak ako mne v stredu.

Navrhla som, že by sme to mali zabaliť. Baby dávali poslednú cigaretu na balkóne a ja som s ňou zostala sama. Začala opäť rozprávať úplne haluze. Nevydržala som to a spustila som: „Chceš sa baviť? Fajn. Budeme sa, ale o tom čo poviem ja a ty budeš počúvať. Máš problém. Veľký problém. Si alkoholička. Rozumieš čo ti hovorím? Si alkoholička a je mi úplne jedno, čo si teraz o mne myslíš, zamysli sa nad tým a prestaň už konečne tárať a ničiť ľuďom vo svojom okolí život...“ Asi takto nejako to bolo. Ten monológ bol oveľa dlhší. Prišli dievčatá a bez toho, že by sme sa dohodli na vopred stanovených rolách spustili tiež. Kričala, že chce ísť domov. Ráchel ju zastavila a povedala, že tu bude sedieť a počúvať. Úlohu dobrých hrali Sharon a Natália. Bolo to zvláštne.

Sedeli sme v aute. Tvárili sme sa, že sa nič nedeje. Sedela som vpredu. Ona vzadu s Natáliou. Asi ma nenávidela. Vystupovala prvá a opýtala sa ma koľko mi má dať za taxík. Vôbec si neuvedomila, že nie je v taxíku, že ju vezie kamarátka. Len som sucho skonštatovala, že presne o tomto sme celý večer hovorili, že nech si to už konečne prizná a zopakovala som jej, že je alkoholička a musí sa liečiť. Vystúpila a my sme uvažovali, či si z toho niečo bude pamätať.

Ráno sme zavolali Petrovi. Stretli sme sa s nim a ako tri bosorky búšili do neho. Hovoril, že o tom vie, že to bolo horšie, že sa to lepší. Ja som na neho nechápavo hľadela a rozmýšľala, či si zo mňa robí srandu.  Povedala som mu nech otvorí oči.

Peter nás požiadal, aby sme jej to povedali za triezva. Išli sme za ňou. Nehovorila som. Hovorili tie, ktoré išli za dobré Sharon a Natália. Zaťato sedela a v duchu nás posielala do pekiel. Bolo cítiť vzdor. Nemala som náladu počúvať kecy o ničom. Som radikálna a myslím si, že na útlocitnosť už nie je čas. Prichádza rad na cynickosť. Zvýšila som hlas a povedala, že ona má na rozdiel od Lenky na výber, nech si to už konečne uvedomí a začne niečo robiť. Prestane slopať. Vtedy prehovorila a povedala, že čakala kedy to vytiahnem a ja som povedala, že už nemá čas čakať, že si musí vybrať. Nevydržala to, rozplakala sa a odišla. My tiež.

Sedeli sme v reštaurácii, v telke bežal klip Lisy Stansfield - Change. Potešilo ma to. Pripomenulo mi to mladosť, štíhlosť a bezstarostnosť. Pripomenulo mi to inú Barbaru.

Teraz by mohol mať nezaujatý čitateľ pocit, že aké fajnové kámošky, ale ja neviem, či nám išlo viac o ňu, alebo seba... Či len nie sme schopné ďalej znášať jej prítomnosť v takomto stave...

Ak budem hovoriť za seba, predtým než prestanem s niekým komunikovať, mám potrebu vyčistiť stôl. Chcem mať pocit, že som urobila všetko. Povedať dôvod prečo už nechcem. Prečo už nechcem znášať niekoho prítomnosť. Mohla som mávnuť rukou, veď ju stretávam už len štyrikrát do roka. Odsťahovala som sa. Ale v stredu som zistila, že ju už nechcem stretávať ani štyrikrát do roka v takomto stave, že je to pre mňa neakceptovateľné. Myslela som viac na ňu alebo na seba?

Dohodli sme sa, že jej ani jedna z nás nedovolí piť v našej prítomnosti, že s ňou nebudeme komunikovať, keď bude mať vypité, že zoženieme kontakty na odbornú pomoc a že pomôžeme s deťmi Petrovi, keď bude treba. Jej sme povedali, že sme tu pre ňu, keď bude triezva.

Barbara zavolala Sharon a povedala jej, že som bola drsná. Sharon jej vysvetlila, že s týmto geniálnym nápadom som prišla ja a že je to správne a potom mi zavolala, že sa nechce nechať vyciciavať, že je pre ňu Barbara cudzia, že má iné starosti a že sa bojí, že ju bude teraz otravovať.

Je Sharon tiež zlá, keď si vyberá ľudí, s ktorými chce byť a s ktorými nie?

Do akej miery treba byť otvorený a kde sú tie hranice? Kedy a ako pomôcť a kedy nie? Ako to súvisí s našou vlastnou morálkou? S našimi vlastnými hodnotami, ktoré regulujú naše správanie? Kedy je čas myslieť na druhých a kedy na seba? Čo, keď skutočnosť, že pomáham druhým, ma oberá o moju vlastnú energiu a nič mi nedáva? Musí mi pomoc druhým niečo dávať? Ako viem čo je správne?

A vôbec, kedy sa starať a kedy nie?

Presne toto priniesol nečakaný nočný rozhovor.

Príliš veľa otázok a takmer žiadne odpovede,

len u niektorých mierne znechutenie,

odpor,

pozastavenie

a u mňa

košík rozsypaných jabĺk

a nádej,

že oleander tento rok rozkvitne.

Číslo na Schwandtnera mám, zajtra zavolám Petrovi.

Myslím viac na ňu alebo na seba?

Natália povedala: „Chcem sa miešať tam, kde je nádej, že sa niečo zmení... A u nej tá nádej nie je...“

A ja sa pýtam, rozkvitne ten oleander?