vesper

(kompletné vrátane predchádzajúcej časti Smútim)

Včera podvečer ma chytil splín. Totálny. Čítala som Trend a prekladala ho Bazaarom, desať krát držala v ruke telefón a rozmýšľala či zavolám, bolo pol siedmej a mala som na sebe pyžamo. Ani čokoládový croisant mi nedvihol hladinu cukru a nepriniesol očakávaný pôžitok. Len som tak sedela a prepadala svojmu smútku, ktorý sa zdal nekončiaci.

Ráno som sa rozlúčila so svojou minulosťou a symbolicky som poslala kľúče tam kde patria, napriek tomu, že netuším, či všetky dohodnuté veci boli splnené. Pokladala som za dôležité nevracať sa k tomu. Mať už konečne pokoj. Uzavrieť jednu kapitolu života, z ktorej som sa nevedela dostať, aj keď som si často nahovárala, je to za mnou. Nebolo.

Prečo, keď vždy chcem urobiť symbolickú bodku, sa mi bodka pripletie do cesty? Tomuto nerozumiem. Tak to bolo aj včera. Po ceste na stretnutie som JU stretla. Ju svoju minulosť, dívala som sa jej priamo do očí a neuhla pohľadom. Uhla ona. Nič som necítila. Len prázdno.

Doobeda mi volali štyria ľudia z minulosti. Štyria ľudia, ktorí si na mňa za posledné dva roky nespomenuli. A zrazu som im vzácna. Nečakane ma potrebujú. Kde boli vtedy, keď som ich potrebovala ja? Kde do pekla všetci boli?! Sú zúfali a prosia o pomoc a vôbec netušia, že pomoc by bodla aj mne.

Obedovala som so starým kamarátom Petrom. Nevideli sme sa asi osem rokov a bolo to strašne fajn. Nostalgicky sme spomínali na Prahu a úžasný byt na Vinohradoch, na terasu plnú prázdnych fliaš a vône grilovaného mäsa, na neďaleký bar, kde sa unudení finančníci a iní ťažko pracujúci chodili uvoľňovať šľahnutím koksu, húlením marišky, prípadne súložou v priamom prenose. Sem tam som si dala trávu, nemá na mňa účinky, James povedal, že som kokaínový typ. Smiala som sa, ale na koks som nedozrela. Páni by povedali, na ten som „nemala gule.“ Viem presne, kde bolo toto malé kráľovstvo nerestí, plné zašitých kútov a postmoderných sôch. Neviem si však spomenúť na názov. Asi fakt starnem.

Dostala som sa tam úplnou náhodou. V tom čase som spoznala Jamesa. James bol môj sprievodca nočným pražským životom, s ním som spoznala všetky vychytené miesta, o ktorých sa nehovorí v sprievodcoch. Bol to taký blázon. Mimoriadne chytrý blázon. Jeho dôvtip, nadhľad a štipka bohémstva ma neskutočne rajcovala. Cez deň bol nekompromisný finančník a v noci písal divadelné hry, žiaľ pre mňa vo francúzštine. Nosil mi francúzske cédečká a červené ruže, večer sme začali v hoteli Meteor, bolo tam skvelé SPA, pokračovali večerou na Kampe a prespali v hoteli Four Seasons, napriek tomu, že mal v centre byt, od ktorého som mala kľúče a často som ho využívala cez víkendy, keď bol v Belgicku.

Ten byt bol skvelý, nachádzal sa na ulici V jirchářich. Mal vysoké stropy, veľké zrkadlo, dve kreslá, malý stolík, televízor, vežu, jednoduchý stojan na saká, drevenú komodu a posteľ, mizernú mäkkú posteľ. Neznášam mäkké postele. Pre Jamesa bolo jednoduchšie spať so mnou v hoteli ako kúpiť novú posteľ. Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi, že všetko riešil po svojom. Páčilo sa mi, že mu z peňazí nejeblo a na nič sa nehral. Páčilo sa mi s ním jesť o polnoci hamburgery v mekáči na Václaváku, najlepšie keď sme sa vracali z nejakej „posh“ reštaurácie alebo kokteilu. Páčilo sa mi vyzdvihnúť si letenku na Schwechate a stretnúť sa s ním v Miláne, alebo oslavovať svoju tridsiatku v Paríži. Ale asi úplne najviac sa mi páčilo ako ma stále poučoval, usmerňoval, nekompromisne nastavoval zrkadlo a posúval ďalej... To všetko sa mi páčilo. James je kamarát. Skvelý kamarát. Kamarát na všetko.

Zase som úplne odbehla. Späť.

Na obede som stretla ďalšieho jedinca z businessu. Familiárne sme sa pozdravili a sľúbil, že sa ozve budúci týždeň. Nejako tomu neverím. Ľudia sa často ozývajú, vtedy keď niečo potrebujú. Toto je ten istý prípad. Pomohla som mu k zákazkám za milióny. Urobila som to nezištne. Nikdy som nevzala žiadnu províziu. Nič. Je to proti mojim morálnym zásadám. Alebo sa možno len bránim nejakému zaviazaniu. Prípadne som len jednoducho naivná a hlúpa a verím, na dané slovo, na to že si musíme pomáhať a profesionalizmus víťazí nad skorumpovanosťou. Veď hovorím, som jebnutá. Ospravedlňujem sa vopred za vulgárny výrazový prostriedok, ale neviem vo svojej bohatej slovnej zásobe nájsť niečo viac eufemistické a zároveň tak výstižné.

Doma to na mňa doľahlo. Všetky tie pokrivené ksichty plné falošných úsmevov vynárajúce sa z minulosti. V hlave som si premietala, koľkí ostali a koľkí sa otočili chrbtom. Chcelo sa mi zvracať a pri mapovaní obrazov som mala chuť si zapáliť. Prepadol ma splín.

Na skype ma chytila Charlota. Potom zavolala Kamka a ja som si povedala stačilo. Rýchlo som sa obliekla a skončili sme v Trafenej Husi. Ďalšia asociácia s Prahou. Hmm.

O včerajšom večeri by sa dala napísať kniha. Bola by doktorovi XY, prednášajúcemu na nemenovanej fakulte, rozvíjajúcemu teóriu o rozdielnych zákonoch pre rozdielnych ľudí, o kastovaní, o Chruščovovi, o tom, že sa musí oženiť a hľadá manželku. A tak prišiel s ponukou manželstva. Kamka bola dojatá a ja som sa prihlásila za družičku. Urobili sme svadobnú fotografiu. Tento mladý muž vo veku tridsať a viac bol na šrot a úplne sjetý.

Oči vždy všetko prezradia.

Úplne všetko.

Večer ešte neskončil...

Uvoľnil sa stôl a my sme konečne sedeli samé. Doliehali na nás dozvuky stretnutia s doktorom a bavili sme sa vymýšľaním mien. Tak vzniklo meno Charlota, ktorá sa vlastne chcela volať Penelope. Penelope je podľa mňa dosť debilné meno. Kamka flirtovala s menom Regina, ako priama asociácia s označením, ktorej sa jej toho dňa dostalo. „Ty si taká banková legenda“ jej bolo povedané. Ale potom prišiel Oslavenec a povedal meno Carmen. Kamka mala na sebe červeno-čiernu kombináciu, takže ho úplne chápem, k jej čiernym vlasom a červenému rúžu sa nič lepšie nehodilo. Mala by som ju po správnosti volať Carmen, ale Kamka tu bude vystupovať ako Kamka.

Oslávenca sme nepoznali. Prišiel s kamarátom a neskôr sa k nim pridal tretí. Prisadli si k nám a pozvali nás na drink. Oslávencovi sme roztopašne tipovali dvadsaťpäť. Myslím, že mal v skutočnosti okolo tridsať možno jedna dva. Bol chutný. Pekne sa usmieval. Druhý bol v mojom veku, ale vyzeral o dobre štyri roky viac. Mal žiarivé modré očí, možno ako Kaiser, prižmúrené nenápadné, ale krásne modré. Tretí prišiel neskôr. Bolo to také mladé ucho, čerstvo po škole. Poznali sa z basketbalu. Hrávali ho pravidelne každý týždeň už niekoľko rokov a rovnako pravidelne sa vo štvrtok stretávali v meste. Tak ako my, akurát že my sme mali zabehanú stredu a ja som to zmenila na štvrtky, lebo v stredu chodím tancovať.

 Bolo to milé a spontánne. Hrali sme hru inkognito a strašne dobre sme sa na tom bavili. Hovorili sme indície a hádali povolanie. Nechceli mi veriť, že nerobím nič. Mali ma za úspešného hyperaktívneho jedinca, ktorého si nevedia predstaviť nič nerobiť. Tipovali média. Bavilo ma to. Smiala som sa.

Vždy sa strašne bavím na tom ako ľudia nesprávne škatuľkujú na základe bezvýznamných sprievodných znakov. Stačí sa vedieť obliecť, prečítať trošku viacej kníh, mať obuté dobré topánky, u pánov na ruke dobré hodinky a pôsobiť vkusne. Žiadne emblémy drahých značiek. To pôsobí lacno. Niekedy je dostatočné biele tričko z H&M, obyčajné rifle a topánky Sergio Rossi. Na topánky si potrpím. Na topánkach ulietavam. Na topánkach nešetrím. Topánky nakupujem inštinktívne ako tiger bažiaci po svojej koristi. Zavetrím a idem. Naposledy som zavetrila čierne lodičky Jimmy Choo po ceste na kokteil holandskej obchodnej komory konaný na poschodí v Alizé. Zbadala som ich vo výklade, vyskúšala, kúpila a šťastne niesla v priľahlej kabele. Krabicu som nechala v obchode. Iba by zavadzala.

Áno, tak krásne sa dá nevedomky klamať telom a vytvárať ilúziu dokonalosti. Istý čas som mala potrebu vysvetľovať veci, dnes už nie. Dnes ich nechávam v ich vlastných ilúziách o mne. Ja sa iba usmievam a myslím si svoje. Kamka raz povedala „si tým ako ťa vidia druhí.“ V tom prípade som šťastný, úspešný, vtipný, dvojzmyselný, chytrý, kultivovaný, miestami arogantný jedinec. Ukážkový prototyp katalógového „menejžera“, hajzlíka, ktorému mnohí závidia a pritom nie je čo. Keď niekomu poviem, že som Mičurin, ktorý sa rád hrabe v záhrade, Jamie, ktorý miluje varenie a úplne obyčajná Vesper, ktorá sa rada smeje a nemá potrebu si nič dokazovať, nikto mi neverí. Niekedy je ľahšie uveriť vlastnej ilúzií...

Začínam sa opakovať.

Objednal sa tatarák, Shiraz Cabernet, Martini a pivo. Cez ich plecia som pozerala na muža za barom, sedel tam sám s knižkou a večeral kuracie krídelka, po ktorých si dal tri pivá. Videla som v ňom Alexa, ktorému som chcela celý deň zavolať.

Vôbec ten večer tam bolo veľa zaujímavých mužov. Po dlhom čase som ich reálne videla. Pôsobilo to osviežujúco. Ak sa bude niekto sťažovať, že ich je nedostatok poviem nie je, len ich občas nevidíme. Zvyčajne ich nevidíme, keď nejakého máme v hlave. Ja som mala v hlave Alexa. V neznámom som hľadala Alexa. Alex tam nebol. Bol tam neznámy s knihou, peknými rukami a smutnými očami. Pár krát s niekým telefonoval a na prste nemal prsteň. To krúžkovanie má svoj význam.

Úpenlivo sme rozmýšľali kto to je, čo tam robí a prečo je sám. Charlota povedala, že by sme mali niečo urobiť, že on vlastne chce, aby sme niečo urobili, inak by neprišiel do baru s knihou a čítal by si doma sám. Možno mala pravdu. Možno sme mali niečo urobiť, možno som mala niečo urobiť, ale ja vôbec netuším, čo sa v takýchto prípadoch robí.

Raz sa mi to už stalo. Paradoxne v Prahe. Boli sme v Solidní Nejistote. Keď to píšem, musím sa usmievať. Zvykli sme hovoriť „do solidní nejistoty na jistotu.“ A tak to aj bolo, vždy sa tam dalo skvele zabaviť. Toto mi v Bratislave chýbalo. Podnik, kde sa dá ísť z práce alebo neskorej večere zabaviť. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že si v kostýme a vekový priemer je blízky tomu tvojmu. O tom bola kedysi Solidní. O skvelej starej hudbe, o rovesníkoch, o uvoľnení, o tancovaní, o ľahkom flirtovaní a o tlačení kaleráboch. Dokonca aj to tlačenie kalerábov bolo na úrovni, plné dvojzmyselných fráz, ktoré končili nezáväzným bozkávaním alebo sexom. Čokoľvek čo pomohlo uvoľniť stres. Aj o tom bola Solidní.

Opäť som odbehla. Často odbieham. Asi to bude tými asociáciami, ktoré sa mi okamžite vybavujú pri niektorých slovách, symboloch, spomienkach. Alebo to bude mať na svedomí nepokoj, ten mi je blízky. A možno to bude C. C je zvyčajne správne.

V Solidní je veľký kruhový bar. Raz tam tiež sedel muž s knihou. Tiež mi niekoho pripomínal a tiež som rozmýšľala čo mám robiť. Dlho som ho pozorovala a vytvárala si o ňom obraz. V ten večer tam bolo plno. Žiada sa dopísať ako vždy. Asi po hodine som napísala lístok s otázkou „čo číta“. Požiadala som barmana, aby mu ho dal. Odmietol. Tak mu ho išiel zaniesť môj vtedajší šéf. Prepadlo ma vzrušenie a otočila som sa k ostatným. Nechcela som sa dívať na neho, keď ten lístok dostane. Avšak, keď som sa obrátila k jeho smeru, už tam nebol. Kútiky mojich úst spadli dole. Kým sa tam stihol Thomas pretlačiť, neznámy zmizol.

Aj ten zo včera zmizol. Zaplatil, dal si čiapku a vstal. Bol vysoký asi 180, keď odchádzal pozrel sa k nášmu stolu a usmial sa.

Sedela som tam s bankovou legendou, advokátom, mediálnym mágom, ITman-om, obchodníkom s teplou vodou a aj keď to bolo strašne fajn, nevedela som sa tešiť. Smiala som sa. Pozrela na neznámeho. Myslela na Alexa. A vo vnútri som mala splín, ktorý nezmizol ani po lákavej ponuke nočnej výrivky, ktorou bol zakončený nečakaný večer.

Hra na inkognito tiež skončila. Jedna firma bola prezradená neopatrným manipulovaním firemnej šnúrky na kľúče, na ktorej sa hompáľali tie od auta. Stretli sa tam bankár a jeho klient. Ani o tom nevedeli. Možno budú navýšené depá budúci týždeň...

Depá sú depozity, raz mi to už bolo vysvetlené.

Mám chuť si zapáliť...

A na sporáku vrie voda na cestoviny. Dnes sú tagliatelle s pórom a lososom. O druhej mám isť trénovať a zajtra mám pozvanie na Valentínsky turnaj. Charlota mi práve prízvukovala, aby som určite išla a ja viem, že nepôjdem.

Ani dnes, ani zajtra.

Vonku neskutočne fučí a miestami sneží.

Priala by som si biely prášok zabudnutia.

Alex má zajtra narodeniny.

Asi si pustím Zlomené kvety

a zajtra skočím na trh

a pôjdem behať

a možno sa splín vytratí, ale ilúzie ostanú,

aj tie o mne.

Práve som dočítala, čo som napísala, ilúzia skazenosti a povrchnosti je vytvorená dokonale, ale je to naozaj tak...

Clown, ten bar sa volal Clown, nedá sa vygoogliť ani nikde nájsť. Ale myslím, že to bol presne tento názov, ktorý dokonale personifikoval atmosféru predstavenia.

Niekedy sa cítim ako klaun.

Aj včera.

A diskutér s menom prepracovaný finančník má možno pravdu, celé je to k.......

Ľudia majú radšej predstavenia plné ilúzií.