vesper

Ráno som mala podozrivo veľa energie. Pri obligátnom skúmaní vlasov pred ďalším farbením som narazila na tri šedivé vlasy. Rituálne som si ich chcela vytrhnúť, tak ako obyčajne, keď som sem tam objavila jeden.

Vesper to sú už tri, to bude len horšie, ak budeš pokračovať v trhaní, zostaneš plešatá, neblázni!

Potichu som si vynadala, jednému som neodolala a predsa len som ho vytrhla. Tá vlasová štruktúra ma dokáže nekonečne fascinovať.

Prezerala som si tvár a rozmýšľala či už je čas na botox. Možno by ma omladil, preletelo mi hlavou. Usúdila som, že ešte nie. Musím si vystačiť s krémikmi, ktoré zabúdam pravidelne aplikovať. Ešteže ich mám plnú kúpeľňu. Denný krém, nočný krém, očný krém, krém na celulitídu, krém na spevnenie pokožky, krém na brucho údajne aj zoštíhľuje, krém na nohy, krém na ruky, olala aj krém na pevné prsia a suché lakte. To asi nepotrebuje ďalší komentár. Som krémová úchyláčka. Teraz tak rozmýšľam, či to robím kvôli sebe alebo mužskému plemenu. Hmm Asi je to fifty fifty, avšak, keď som s niekým, v krémovaní som dôslednejšia. Dokonca aj na depiláciu chodím častejšie. Spodné prádlo nemiešam. A narýchlo urobený drdol nosím výnimočne. Tak teda neviem, ako to vlastne je, v každom prípade dnes som išla kaderníkovi zafarbiť si tri šedivé vlasy a to som netušila, že farbiť budem celý deň...

Kaderníka mám už päť rokov toho istého. Som lojálny typ zákazníka, ktorý sa rád v pravidelných intervaloch vracia na miesto činu. Mám rada ten pocit, že som niekde vítaná a cítim sa tak ako doma. Presne ako dnes. Zrušil sa jeden pracovný obed, ja som si užívala farbenie, keď mi ratolesť oznámila, že tie tri biele podprsenky, ktoré som dala do pračky spolu s farebným prádlom, už nie sú biele. Naprázdno som preglgla. Predstavila som si ich cenu a ostalo mi nevoľno. Bola som zelená. Keď sa darí, tak sa darí a prestala som sa tým zaoberať, namiesto toho som zavolala svoju ratolesť na novoročný obed do mesta.

Po ceste som sa takmer prizabila. Nové čižmy s koženou podrážkou neboli určite robené do tohto počasia. Slepačím krokom som sa presunula na dohodnuté miesto. Ratolesť ako obyčajne meškala a tak som si objednala pohár proseca, vzápätí som si uvedomila, že jedno z mojich novoročných predsavzatí vydržať 30 dní bez pohárika, je nenávratne preč. Dorazila ratolesť. Zabehlo mi a nebolo to bublinkami. Pozerám na ňu ako vyoraná myš a snažím sa identifikovať spodnú časť odevu. Videla som kabát pod zadok, vysoké čižmy, šedé pančuchy, šedý rolák a to je všetko.

Kde máš sukňu?

Nemám.

Je pod nulou a ty nemáš sukňu? To je nejaký nový trend chodiť bez spodnej časti odevu?

Nemám sukňu. Mám šaty.

Aha a kde?  Neveriacky sa pýtam. To predĺžené tričko voláš šaty?

Očervenela a prevrátila očami. Pozrela na mňa s výrazom hovoriacim: Bože sklapni. A išli sme obedovať. Rýchlo som sa napila a nechala účinkovať bublinky. V mysli som sa vrátila k botoxu a rozmýšľala, či by mi jedno vstreknutie pomohlo omladiť aj mentálne a začala by som mať pochopenie pre niektoré módne úlety mojej pubertálnej dcéry. A to som si myslela, že som mimoriadne nadčasová matka. Figu borovú!

Po úžasnom obede a zážitku so sukňou som sa odhodlane vybrala peši domov. Už to bolo trošku lepšie, ale stále som šuchala nožičkami tesno pri sebe. Spomenula som si na včerajšiu esemesku od juniora. Prial mi k novému roku. Bola nečakaná a prekvapila. Rovnako ako posledný fľak snehu na odhrnutom chodníku. Uvedomila som si ho, až keď som sa ocitla vo svojom béžovom kabáte na zemi. Ako som tam tak ležala, v hlave som mala otáznik, či už som s tým dnešným farbením skončila.

Vlasy mám zafarbené na hnedo, podprsenky sú šedo-biele, pubertálna dcéra bola farby červenej, ja zelenej, kabát blatovej a moje zápästie je teraz fialové.

Hmm, zajtra bude asi zelené.

A pozajtra modré.

To farbenie len tak rýchlo neskončí.

A to je len začiatok roka.

Tuším bude mimoriadne farebný...

Doplnené 18.48

Práve mi zazvonil telefón.

Hana dnes zomrela.

Mala 38.

Cítim čiernu nablízku...

Idem sa sfarbiť...