vesper

Stále sa mi vracia jeden a ten istý obraz. Nie je na to logické vysvetlenie. Je tu. Zase a znova. Žena. Tancujúca žena. Obyčajná žena v letných kvetinkových šatách s tenkými ramienkami a volánom na leme. Remienkové sandále na opätku. Plavé takmer ryšavé mierne zvlnené vlasy po ramená s ofinou. Asi modré oči. Pehy. Aspoň myslím. Výrazný rúž a čierna linka na hornom viečku. Stredná postava. Ruky a nohy štíhle. Pás a brucho plnšie. Vek neidentifikovateľný.

Bola ako lesná víla. Lesná víla uprostred mesta vo víre tanca, ktorý vnímala každým kúskom svojho tela. Vlnila bokmi v rytme salsy, ktorú striedalo merengue. Pracovala rukami. Občas si roztopašne dvihla vlasy a odkryla šiju. Niekedy len tak prudko otočila hlavou a ukázala nádherný profil. Stále sa usmievala a pritom sem tam zatvárala oči.

Parket bol plný ľudí. Parket bol plný párov rôzneho veku. Sem tam sa mihla osamotená postavička, ale vnímala som len ju. Bola všade. Úplne všade. Jej živočíšnosť, šarm, energia, vášeň, radosť, sloboda... Áno pripadala mi tak nezviazane, tak slobodne. Nevedela som od nej oči odtrhnúť. Pozerala som na ňu, nevnímala rozhovor pri stole a v mysli som sa preniesla do iného času a vybavili sa mi potulní tanečníci v uliciach Havany. Sem tam sa mi priplietol výjav z Ria a neviem prečo sa mi tam zamiešalo tango zo štvrte Caminito v Buenos. Vlastne viem. Pripomínala mi staršiu ženu tancujúcu tango na ulici. Bola bielovlasá. Neusmievala sa, ale jej tvár a telo ukazovali živočíšnosť, šarm, energiu, vášeň, radosť, slobodu...

Sedeli sme v Umelke s pocitom, že sme na dovolenke uprostred veľkej Bratislavy po návrate z Rusoveckých jazier a užívali si "Latino night", pili hnusné lacné červené víno, ktoré som si negustiózne riedila kofolou, jedli čipsy, zabíjali komáre a pod stolmi podupkávali nohami. Zo zamyslenia ma vytrhol Matúš, ktorý len tak medzi rečou povedal: "Je fajn, že latino má už u nás svoje pevné miesto, chvíľami som mal pocit, že párový tanec úplne vymizol."

Párový tanec úplne vymizol...

Párový tanec úplne vymizol, v duchu som si zopakovala pre seba. Mal pravdu. Jediný párový tanec, ktorý som si z diskoték pamätala boli klasické "slaďáky", ktoré často vyzerali a tlačenie kapusty na mieste, ale spĺňali svoj účel byť s niekým telo na telo a mať možnosť cítiť jeho vibrácie. Potom prišla éra techna, hip-hopu a silného individualizmu možno aj feminizmu v tom negatívnom slova zmysle.

Všetko sa zrýchlilo. Občas som mala pocit, že to čo sa dialo v reálnom živote sa prenieslo aj na parket a teraz ako keby sa vracal čas, ako keby nás tanec opäť spájal, ukazoval ako to má byť, možno ako je to správne, ako je to krásne prirodzené, živočíšne, vášnivé, radostné a pritom tak slobodné a nezviazané vo dvojici, kde ženy sú ženami a muži mužmi a čas nehrá žiadnu rolu.

Ako sa dá vytvoriť ilúzia, že aj uprostred pracovného týždňa vo veľkom meste mám pocit, že som na letnej dovolenke, kde je všetko nejaké farebnejšie a radostnejšie. Možno iba pomalšie...

Tie ženy vyzerali ako ženy, tie ženy sa správali ako ženy, tie ženy boli krásne ako ženy. A v stredu bola ona jediná skutočná žena na parkete...

A mne sa to veľmi páčilo.

Túžila som byť ako ona.

Tancujúca žena.

Tancujúca žena v tyrkysovom tričku, bielej sukni s farebnou potlačou, v žltých balerínach a francúzskych nohavičkách... Tie sú najviac sexi, povedal Matúš.

Ale viac sexi je radosť v očiach...

a tú ona mala.