vesper

Som doma. V pohári je naliate biele víno. Objavila som ho náhodou. Vo Viedni som mala stretnutie s headhuntermi a bolo mi ponúknuté. Odmietla som, ale neskôr, keď skončila formálna časť, za glg som skúsila. Muskatina.  Dala som si priviesť kartón. Myslím, že bude málo. Dopíjam poslednú fľašu.´

Priniesli mi ho pred mesiacom. Bolo určené na dlhé zimné večeri spolu s kartónom červeného, ktoré som ešte neotvorila. Nádherne vonia. Cez deň si zvyknem dať pohár k jedlu, pokiaľ nejdem autom. Minule ma videla moja ratolesť a pobúrene povedala: „Mamináááááááááááááá nepi toľko a počas dňa.“ Po tomto vyhlásení som si pripadala ako posledný alkoholik v podchode. Pristihla som sa pri tom, že rozmýšľam na tým, či veľa pijem.

Spomenula som si na Marcelinu. Matka dvoch detí, obávam sa, že aj niekoľkoročná alkoholička. Po narodení prvého dieťaťa nič nerobila. To dieťa už bude mať štrnásť a ona nás stále presviedča, že nestíha, že sa musí starať o deti, manžela a domácnosť a tak nie je čas na prácu. Dosť zlé. Myslím si, že sa už nikdy nezamestná a bude naďalej hniť v nefunkčnom manželstve, od ktorého je existenčne závislá. Viackrát sme sa snažili niečo robiť. Neúspešne. Potom sme sa na to vykašlali. Len naše deti k nej už nedávame strážiť.

Hmm. Nezačína to náhodou takto? Napadlo ma.

Pohár vína alebo Martini mám takmer každý deň. Výnimkou sú dni, keď som vo svojom obľúbenom bare. Vtedy sa to počíta na fľašu. Našťastie tam nechodím často, i keď posledný mesiac som tam bola minimálne raz za týždeň. Typické predvianočné stretnutia s priateľmi plné alkoholu a dobrých steakov. Potom sa čudujem, že priberám.

Mám niečo po tridsať, 175 cm a ručička váhy dnes povážlivo ukázala 68. Tento rok som pribrala nečakane 8kg. Hmm nečakane? Obávam sa, že som len viac pila ako obyčajne. A keď pijem, chutí mi strašne jesť. Dať si grilovanú misu o polnoci mi nerobí žiadny problém. Po dobrom mäsku, to chce chutný dezert. Mňami.

Napriek tejto smutnej skutočnosti, mám šťastie, sú dobre rozložené a neznalý človek si nič nevšimne. Alex mi povedal, aby som sa neopovážila chudnúť, že vraj som nádherné proporčná. Smiala som sa. A v duchu ma napadlo, možno má pravdu, určite sa o mňa neobúcha. Predstavila som si jeho telo, jeho nádherne mužnú hruď. Vždy ma fascinovala. Hmmmm. Pripadala som si na nej tak bezpečne. Dokonca mi ani neprekážal nechutne chlpatý chrbát. Na ňom mi vlastne nič fyzického neprekáža.

Severan mal chlpy na spodku chrbta. Poslala som ho do ULK na depiláciu laserom. Ochotne šiel rovnako ako Markus nádejný finančný žralok z minulosti. Ani neviem prečo ma napadol práve Markus.

Bol mladší a nevedela som to. Keď som to zistila poslala som ho do péčka. Predstava byť s niekým mladším mi v tom čase nebola po vôli. Koľko je to rokov? Možno šesť alebo sedem? Neviem. Predposledný zážitok sme mali spolu v lietadle na trase Košice – Bratislava. Bolo to strašne zábavné. Potom som ho stretla náhodne na Hviezdoslavovom námestí rok na to. Pochválil sa mi svojou novou pozíciou investičný riaditeľ. Bol z toho strašne hotový a mne to pripadalo veľmi detinské. Trápne sme si vymenili vizitky a keď uvidel moju, povedal wow. Zamávala som mu na pozdrav a išla na rande so Severanom. V posteli bol dobrý, taký snaživý. Už chápem, prečo sa juniori prirovnávajú k zajačikom, sú ako z reklamy na baterky duracel.

Osem kíl. To je celkom dosť.

Ešte, že mám plavecký chrbát, ten oklame všetko aj kilá navyše. Tie neoklame len môj šatník...

Asi prestávam piť.

Asi potrebujem nové méty.

Asi som sa stále nevyliečila.

Asi mi chýba ten skurvený chlpatý chrbát.

Od zajtra ani glg. Aspoň mesiac. Nech si nepripadám tak bizardne.

Pri tomto slove ma napadla pesnička How bizard, či ako sa to volalo!

Bože Vesper, ty už nepi!