vesper

Dva dni ma zožierala moja vlastná nasratosť. Pripadala som si ako idiot. Neznášam čo i len malý náznak zneužitia mojej dobrej vôle. Rozmýšľala som, čo je u koho prípustne, či mám brať ohľady na druhých, aj keď elementárne návyky slušného správania by mali byť samozrejmosťou. A oni samozrejme nie sú! Kurňa, nie sú! A s touto skutočnosťou sa neviem ľahko vyrovnať. Obzvlášť, keď sa týka ľudí z môjho okolia.

Vo štvrtok večer som volala kamarátke ležiacej na Antolskej po druhej agresívnej dávke chemoterapie. Cítila sa pod psa, ale už mohla hovoriť. Pred pár dňami len chrčala do telefónu. Táto dávka chema je dala vážne zabrať. Nechcela som rušiť, len zistiť či je všetko ok, či niečo nepotrebuje, či sa dá za ňou prísť a tak. Mala som pocit, že chce rozprávať a tak som počúvala. Spomenula, že jej odišiel počítač. Povedala som, žiadny problém, nejaký zoženiem a donesiem ti. Prinajhoršom zoberiem Dorin. (Dora moje  pubertálna dcéra, ktorá si život bez počítača nevie predstaviť) Potešilo ju to. Potom sa ma opýtala, či by mohla u mňa zostať, keď bude dochádzať do nemocnice na pravidelne dávky v pondelok a v stredu. Prišlo mi samozrejme odpovedať, jasne, to je to najmenej, čo môžem pre teba urobiť. Popriali sme si pekný večer a rozlúčili sa.

Promptne som zavolala Dore, počítač mala tak či tak zakázaný (mimochodom je to najúčinnejší trest pre dnešných adolescentov) a vyzvala ju, aby ho odheslovala, svoje súbory do školy dala na kľúč a pripravila pre moju kamarátku. Zúrila. Dalo sa to čakať, ale v príkazoch som nekompromisná. Nestihla to urobiť večer, ale dohodli sme sa, že to urobí po škole.

Ráno som mala nečakaný telefonát. Volala kamarátka, že kedy jej donesiem ten počítač, že je jej tam dlho a že by ho uvítala čo najskôr. Nikdy predtým mi nezavolala. Nemo som pozerala na telefón a rozmýšľala či snívam. Tie slová sa mi ani trochu nepáčili, ale povedala som si fajn asi je ešte trošku „dizzy“ a nebudem to riešiť. Tak hovorím, moja pusti si telku, jeden deň vydržíš, zastavím sa večer alebo ráno. Na druhej linke sa mi ozvala umrčaná tridsaťpäťka, ale vieš bla bla bla. Povedala som, ozvem sa.

Bola som otrasená. Ťažko som to rozdýchavala a pokazilo mi to celý deň. Večer som letela na Antolskú, kde ma samozrejme nepustili, telefón som zabudla doma a dostala som sa k nemu až po návrate z kina. Napísala som správu, že všetko mám pripravene, že ma tam nepustili a že tam budem ráno. Prišla odpoveď: Ahoj, mame tu šikovných ľudí, už nič nepotrebujem.

V ten deň som dumala druhý krát, či bdiem alebo sa mi sníva. Kde do kelu je ďakujem? Bola som znechutená. Znechutená z jej správania. Nečakám veľa a pomáham, pretože chcem pomôcť. A ďakujem tu bolo namieste. Alebo nie? Alebo leukémia ospravedlňuje naozaj všetko a máme byť pred ňou v pozore? Neviem, ale nabudúce si dám bacha, bacha pred tým komu sa rozhodnem pomôcť, lebo toto neberiem!

Akokoľvek to znie neuveriteľne, pokazilo mi to celý víkend, stále sa mi to vracalo a nerozumela som tomu. Napadali ma rôzne scenáre, pristihla som sa pri kacírskej myšlienke a dlho som váhala, či ju položím na papier. Rozmýšľala som akí ľudia majú rakovinu. Zvyčajne takí, u ktorých na prvý pohľad vyriekneš vetu typu „och taký dobrák, ten si to nezaslúžil“. Nie, neprajem nikomu nič zlé, avšak niekedy mám pocit, že práve títo „pseudodobráci“ sú najväčšími pokrytcami sami pred sebou a zhubnosť ich myslenia sa prejaví práve takto.

...je to skrytá potlačená krivda, trpkosť, hnev, zlosť, nenávisť a podobné negatívne pocity, ktoré zožierajú telo... podvedomá nezahojená rana, silný vnútorný konflikt medzi sebou samým a okolitým svetom, ktorý už zašiel priďaleko..

Ak by som použila možnosť z milionára,

D je správne,

IT IS WRITEN.

Mimochodom Milionár z chatrče má Oscara záslúžene, aj keď je tam použitý bollywodsky koniec. Realita Indie a života v slumoch je vykreslená dokonale, pripomenuli mi Rio a Mesto bohov...

Kiež by sa v živote všetko na dobré obrátilo, tak ako v bollywoode...

A bolo by iným dopriane...

A nielen tým s rakovinou krviniek, ale aj duše...

Je naozaj tak ťažké povedať ďakujem?

Je veľa očakávať ďakujem?

Hmm. Snáď nie.

Ďakujem,

ktoré nikto nevidí,

nepočuje,

nie je ďakujem.

ĎAKUJEM

p.s. doplnené o 4.00 hod. 2.3.2009

toto nie je o dobrých a zlých, o zdravých aj chorých, je to o elementárnom návyku, ktorý budem vždy očakávať a pri ktorom budem nekompromisná... jedno z prvých slov, ktoré ovládala moja ratolesť pred mnohými rokmi, bolo díky...