V nedeľu večer začalo snežiť. Vyšla som na terasu. Pomaly som našľapovala a zanechávala dokonalé stopy v panenskom snehu. Príjemne vŕzgal pod nohami. Všade bolo ticho. V okne naproti, tak ako obyčajne, svietila malá lampa. Niekedy rozmýšľam kto tam býva a čo číta. Lampa svieti do neskorých nočných hodín. Jediná lampa v okolí. Myslela som na Alexa.
Pošlem mu správu, či je OK. V stredu bol nejaký iný, cítila som strach a smútok.
Po chvíli mi začala byť zima. Stáť v pyžame na terase o polnoci je asi pekná hlúposť. Na telefóne bolo nečakané modré svetlo. Private number. Hmm. To sú len dvaja ľudia. Tá jedna teraz nie je v práci a ten druhý?
Žeby telepatia?
Žeby som podceňovala silu podvedomia?
Žeby?
Odpísal hneď. Opäť sa to vrátilo.
Telefonovala som. Moje telefonáty, s výnimkou tých pracovných, sú nekonečne dlhé. Mobilní operátori ma musia milovať. Po 20 minútach som si ho prečítala. Prvýkrát nahlas predo mnou napísal, že to nie je OK. Zavolala som. Nedvíhal.
Možno spí. Možno sa o tom len nechce baviť. Asi je to zlé. Chlapi sú vždy veľkí hrdinovia a sú veci, ktoré jednoducho nezdieľajú. Bolesť patrí medzi ne. Vlastne začínam chápať tú poznámku o testosterónoch. Ja bolesť tiež nezdieľam. Rozprávanie o bolesti, by znamenalo strach. A ten si nechcem pripúšťať, lebo viem čo spôsobuje. Strach je brzda. Strach ničí. Báť sa treba len chvíľu. Potom je to seba deštruktívne. A to nemám rada.
Napísala som správu, na ktorú sa nečaká odpoveď. Vliala som do nej všetok svoj povestný optimizmus. Presne to, čo sa odo mňa očakávalo. Presne to, čo mal na mne rád. Spestrujem jeho život svojimi bláznivými príhodami zo života, svojimi nezmyselnými úvahami o živote, svojou tvrdohlavosťou v hľadaní správnych odpovedí a možno aj svojou infantilnou hravosťou. Ja mu dávam hravosť a on mne? Pokoj. Cítim sa pri ňom pokojne.
Som tvoj malý ostrov istoty vo veľkom mori neistoty, tak to povedal.
Presne takto.
Teraz nemôžem myslieť na seba.
Teraz sa bojím.
Bojím o teba...
aj keď ma niekedy pekne serieš
Komentáre
tá podoba ma desí..
to je dobre
no.. vesper.. tuším si ako ja.. a tak je odpoved jedina..
nie si krehka ruža.. z toho,čo čítam isto iste nie..
a tak sme obe líšky.. odsúdene celoživotne na status druhej najdôležitejšej ženy..
a ten tvoj na teba bude v jednom kuse myslieť a vo svojich predstavach prežije svoj život s tebou.. realne sa bojí.. pretože si silná.. a on má strach,že silnejšia,ako on..
môže byť?..:))
big smile
niekedy je to len o zodpovednosti voci tomu druhemu... a o inom strachu... a viac nepoviem... zatial...
hmm... tak bud si v dalšom leveli,
to bolo dobre
neboj sa.. nie si prvá.. a všetkým ostatným počítač šiel v pohode dalej.:)))
ale.. ešte mi len začinaju mravčiť prstíky..:)))
kludne ma volaj provokater :)
heh.. a ja som provokater vo výslužbe..:))))
žeby som si len vzala neplatene?..:))))
Ja som dnes ráno
A ten strach? Poznám takýto pocit... takéto situácie...
strach zostane
pekné ránko....
:))
O jednej v noci som si vychutnavala chvilku na balkone,ako takmer kazdy vecer, krasne zasnezenu, tichu, plnu hlavu myslienok na...
mam rada vecery, ked je vsade ticho, len ja a noc okolo mna...a niekto v mojej hlave, v mojich myslienkach, v mojom telefone, v mojom PC... pri mne...
:) kuk
a že sa spprávaš a myslíš ako chlap? to celkom určite nie, aj keď upozorňuješ vo svojom rozprávaní na veci, ktoré si ženy väčšinou nevšímajú...asi len ty vieš, prečo...
no táto časť je iná, možno ten testosterón spočíval práve v tom, čo si opísala, v absencii strachu...ale si takáto asi vďaka mnohým skúsenostiam, nie len tak...a ten strach z nového začiatku tam bol cítiť...držím palce ;)
:)
rusalka, matahari, hanka: je nas ovela viac :)
dionea: dakujem
vsetkym: je mimoriadne zaujimave citat vase postrehy a budem sa tesit na dalsie